Michal Czinege: Bratislava (2001, akryl na plátne, 310 x 170 cm).
Elo prvýkrát vzlietol na lúke za mestom. Hádzali si so synom lietajúci tanier, a keď sa zaplietol medzi konáre, Elo márne triasol obrovským javorom, búchal do konára, tanier zostával pevne zakliesnený. Čo sa vtedy naozaj stalo, doteraz nepochopil. Zrazu sa vzniesol asi do metrovej výšky a zostal v tejto polohe dovtedy, kým tanier nevyslobodil. Vznášal sa niečo vyše pätnásť sekúnd a potom zosadol plynulo na zem. Elo nevyskočil, Elo sa vzniesol.
Jeho sedemročný syn to prijal ako samozrejmosť. Obratne chytil tanier a zakričal: „Chytaj, otec! Hráme ďalej!"
Tanier si pohadzovali až do súmraku. Hoci ešte niekoľkokrát uviazol v konároch, Elo ho vždy hravo vyslobodil.
Elovi jeho nová skúsenosť neschádzala z mysle. Naozaj sa vznášal z vlastnej vôle? Nebola to iba predstava? Prečo ostal visieť vo vzduchu? Aká neznáma energia ho vyzdvihla a držala? Šialenstvo, veď jeho vzlietnutie odporuje všetkým fyzikálnym zákonom.
Raz napoludnie cez obednú prestávku kolegovia odišli z kancelárie a Elo osamel. Postavil sa doprostred projekčnej kancelárie medzi rysovacie dosky pod svietidlo. Bez toho, aby ho to stálo nejakú námahu, sa vzniesol asi do trojmetrovej výšky a vymenil vypálenú žiarivku. Kancelária vyzerala zvrchu zaujímavo, príjemnejšie, predmety dostali iné rozmery. Elo preletel k oknu a pozrel na ulicu. Aj ulica vyzerala príjemnejšie. Niekoľkokrát preletel kanceláriu z jedného rohu do druhého, zvyšoval a znižoval výšku. Podarilo sa mu dokonca vo vzduchu ležať. Rozmýšľal, ako sa spí v bezváhovom stave. Ako by zareagovali kolegovia, keby ho tu našli podriemkavať pod stropom?
Elo lietal.
„Počkaj, ako to, že lietaš? To akože lietaš?"
„Hej, lietam," Elo sklonil hlavu, už oľutoval, že sa zdôveril manželke. Čo ak sa mu teraz nepodarí vzlietnuť? Bude vyzerať ako blázon. Záblesk pochybnosti v Oľginých očiach ho zneistil.
Trojizbový byt na petržalskom sídlisku bol na lietanie primalý, ale Elo sa aj tak v obývačke hravo vzniesol. Zakrúžil nad stolíkom, vyletel nad skrine, ľahol si nad fikus vedľa balkónového okna a pomaly sa vrátil k dverám.
„Naozaj," Oľga nechápavo pokrútila hlavou, „a nič ťa pri tom nebolí?"
„Nie."
V kuchyni zapišťala varná kanvica a Oľga odbehla.
„A dokážeš to aj v kuchyni? Mohol by si mi podať to cedidlo z hornej poličky!"
Elo s úsmevom priletel do kuchyne a vzniesol sa nad linku.
„Super," Oľga ho radostne pohladila po tvári, „ak unesieš kanvicu, môžeš popolievať všetky kvetiny na skriniach. Len tú dracéniu, prosím ťa, neprelej. Vieš, že jej to vadí."
Každé ráno doniesol čerstvé rožky. Zniesol sa z balkóna dolu k sídliskovým potravinám.
Spočiatku mal obavy, ale neskôr bol čoraz smelší.
Ľudia väčšinou chodili so sklonenými hlavami a nezvykli pozerať na oblohu. Mohol pristáť kdekoľvek, nik si ho nevšímal. Iba občas naňho zamávalo nejaké dieťa a márne sa pokúšalo napodobniť ho. Odpovede na otázky „Ten ujo lietal?" poväčšinou končili výstrahou, aby si decko nevymýšľalo.
Občas sa im v dome pokazil výťah a Oľgu to nesmierne škrelo.
„To mám teraz šliapať osem poschodí? Keď dokážeš vyletieť hore s kobercom, prečo nedokážeš vyniesť aj mňa?" rozčuľovala sa. Elo pokrčil plecami. Oľga s prestávkami celý večer namosúrene hundrala. Podozrievala ho, že to robí zámerne. Predstavila si, ako by si ju Elo naložil na chrbát a za niekoľko minút by bola v kancelárii. Možno by dokázal ráno odniesť do školy aj deti. Vyrátala, koľko ich mesačne stojí cestovné.
Elo začal do práce lietať. Pozorne sledoval predpovede počasia, neskôr mu stačil pohľad na oblaky a vedel, či bude pekne, alebo pršať. Na Oľgino naliehanie si kúpil dlhý pršiplášť.
„Je to lacnejšie ako cestovať autobusom," povedala Oľga, „aj vrabce a holuby lietajú v daždi.
Oľgu zaujímalo, ako ďaleko dokáže Elo zaletieť.
Cez víkendy Ela testovala a zistila, že dokáže lietať skoro dvestokilometrovou rýchlosťou. Z balkóna mu podľa mapy určila smer a odštartovala ho. K hradu Červený Kameň a späť mu to trvalo sedemnásť minút. Bez zadýchania, bez námahy, iba líca mal zdravo vyštípané od vetra.
Elo zaletel do Žiliny, obletel Nitru, odskočil k známym do Komárna. Cez hranice sa neodvážil, bál sa radaru.
Oľga sa dozvedela, že príbuzní z Nižnej Slanej v sobotu robia zabíjačku a vyslala tam Ela. Veď cesta tam trvala kratšie ako nákup na Centrálnom trhovisku. Vrátil sa s voňavými tlačenkami, hurkami a mäskom, pre klobásky si má dôjsť o týždeň. Nik sa ho nepýtal, ako sa do Slanej dostal.
Elo pravidelne nakupoval, vybavoval. Ešte aj deti ho presvedčili, aby zaletel k spolužiakovi pre zošity, pretože si zabudli poznamenať úlohy.
Raz v nedeľu poobede, keď sa Elo vrátil aj s čerstvou knedľou, ho Oľga prinútila kľaknúť si a vysadla mu na chrbát.
„Musíš to predsa dokázať, musíš! Keby si nás dokázal uniesť, mohli by sme si na dovolenku k moru zaletieť," vravela mu.
Elo kľačal na dlážke, sústredil sa, privrel oči, ale nech sa snažil, ako len chcel, ostal dolu. „Nejde to, Oľga, nejde," povedal sklamane.
„Neverím. Ty jednoducho nechceš! Ako je možné, že inak úplne normálne lietaš, a keď od teba chcem iba jedno, aby si ma trochu povozil na chrbte, tak to zrazu nejde!" syčala mu do ucha.
„Ja neviem," povedal úprimne Elo.
„Tak vylezme na stôl a skočíš. Možno potrebuješ iba väčší odraz," navrhla Oľga.
Stôl zapraskal pod ich váhou, a okrem niekoľkých modrín a vyrazeného dychu sa im našťastie nič nestalo. Obe deti sa na ich páde výdatne zabávali.
Ela lietanie prestávalo lákať. Čoraz viac sa pre neho stávalo povinnosťou, príkazom. Necítil radosť z nekonečnej voľnosti, slobody, ktorá mu rozbúchavala srdce. Netešilo ho bratstvo s čajkami nad Dunajom, ani vysedávanie medzi holubmi na Manderláku.
Jedného dňa vyletel nad Petržalku. Paneláky sa zmenšili na veľkosť škatúľ, zmizli pod oblakmi. Zavrel oči a nechal sa unášať vzduchom čoraz vyššie. Hore bolo chladno, ale napodiv zimu necítil. Spomenul si na deň, keď prvý raz vzlietol, na ten čarovný, opojný pocit slobody, ktorý už potom nikdy nezažil.
Uvedomil si, že lietať už nechce.
Pocítil únavu - nezvyčajnú ťažobu a zatvoril oči. Roztiahol ruky, vzduch ostro švišťal a on prudko ako kameň padal k zemi.
