smetiaky. Prvé poschodie malo pavlač, na ktorej sa sušili trenírky a spodky a košele a podprsenky a plienky a ustavične tam posedávali nejakí ľudia, vždy tí istí. Poznal som sa s nimi iba z videnia.
Môj byt bol na prízemí. Nepatril mne, mal som ho prenajatý na tri roky. Domáca robila na chate v Harmónii, kde aj bývala a kam som jej každý mesiac posielal dvesto korún. Vôbec som sa s ňou nestretol; všetko sa vybavilo korešpondenciou. K bytu mi pomohol jeden známy. On tu býval dva mesiace; viacej nevydržal. Nečudoval som sa mu, ale bol som v takej situácii, že som to musel pokladať za veľké šťastie. Už vyše roka som sa potĺkal načierno po internátoch, do školy som nechodil, domov som sa vrátiť nemohol. Vlastne mohol, ale nechcel som. Vďaka otcovi som zdedil vrodenú srdcovú chybu; ani vojaci ma nechceli. Z fakulty som odišiel po štyroch semestroch štúdia psychológie. Profesori na katedre videli vo mne svojho budúceho kolegu a predpovedali mi „úspešnú vedeckú kariéru". Keď som odišiel, urobil som si z nich nepriateľov. Pokladali to za akési zákerné znehodnotenie svojej práce. Nič som im nevysvetlil, a tak sa začalo o mne hovoriť s veľavýznamnými pomlčkami. Ešte dlhé mesiace po odchode sa moji bývalí kolegovia i profesori správali ku mne s ohľadu- plnosťou, aká sa preukazuje bláznom.
Byt bol jednoizbový. Mal som tam izbu, kuchyňu a kúpeľňu. Do bytu sa vchádzalo cez záchod. Viedli doň dvere. Keď sa otvorili, vošli ste do malej chodbičky; rovno naproti dverám svietila záchodová misa. Bol to splachovací záchod. Zakrýval ho záves, ale odtrhol sa mi hneď na začiatku. Odtiaľto sa išlo do izby. Viedli do nej dvere. V izbe boli veci: skriňa, rozťahovací gauč, stôl, štyri stoličky, sekretár a okrúhly stolík. Veci boli ťažké a tmavé. Okrúhly stolík bol okrúhly. Steny boli vlhké, strop bol vysoký. V izbe boli ešte dve okná a plynové kachle. Z izby sa išlo do kuchyne. Viedli do nej dvere. V kuchyni boli veci: kanapa, kredenc, stôl, dve stoličky. V kuchyni bolo ešte jedno okno a plynový sporák. Z kuchyne sa išlo do kúpeľne. Viedli do nej dvere. V kúpeľni bola vec: zamurovaná plechová vaňa s odlupujúcim sa bielym emailom. V kúpeľni nebolo okno. V kúpeľni bol plynový bojler.
Taký to bol byt.
Okná mal obrátené do ulice a zistil som, že Karadžičova ulica je neobyčajne frekventovaná ulica. Začalo sa to ráno o piatej a skončilo sa večer o desiatej. V noci chodili už poväčšine iba taxíky a vlaky. Ale len nákladné. (Popri ceste viedla železnica.) Akoby som býval na zle odperovanej nákladnej stanici. (Najhoršie to bolo pri posunovaní.) Spočiatku ma otriasanie múrov a dlážky trochu rušilo, ale neskôr ma otriasanie múrov a dlážky veľmi uspávalo. Okná boli asi pol metra nad úrovňou chodníka, ale nikto mi cez ne nenazeral; boli zatreté mliečnou farbou. O jedenástej v noci som ich pravidelne otváral, lebo domáca kázala pravidelne vetrať. Zrejme si myslela, že chladnejší vzduch je zároveň aj čistejší. Mal som zhasnuté, stál som pri otvorenom okne a debatoval som s náhodnými nočnými chodcami. Zistil som, že ľudia sú v noci neobyčajne zhovorčiví; každý sa pristavil.
Bol to dobrý byt. Po pol roku som bol taký vytrénovaný, že som dokázal spať pri najdlhších vlakoch, pri najdlhších kolónach ťažkotonážnych nákladiakov. Bol to dobrý byt; naučil ma dokonalému sústredeniu. Po tom dlhom flákaní po internátoch som prišiel na chuť striedmemu usadlému životu. Zarobil som nejaké peniaze v televízii a teraz som ich míňal. Spať som chodil o tretej v noci, vstával som o deviatej, o jednej som išiel na obed, o siedmej na večeru. Jedával som v Poľovníckej reštaurácii, krčmám, do ktorých chodili moji známi, som sa vyhýbal. Raz týždenne som nosil do rýchločistiarne košele, raz za mesiac som s posteľnou bielizňou navštívil práčovňu. Dva razy mesačne som sa v Kryštál-bare opil. Po izbe sa povaľovali desiatky kníh; ani jednu som nedočítal do konca. Svoje povaľovanie som si sám pred sebou ospravedlňoval ako prípravu na veľký román. Napokon, možno to ani nebolo povaľovanie, lebo som o tom románe ustavične premýšľal. Nosil som ho v hlave, bol však taký dobrý, že mi bolo ľúto pokaziť ho písaním. Nie, nebol to stratený čas. Pre tvorivého človeka neexistuje stratený čas, hovoril som si a zdalo sa mi, že začínam byť tvorcom. To, čo vyzeralo ako zaháľanie, bolo možno obdobím najintenzívnejšej práce. Ale zvyk, ktorý si vyžadoval rukolapné stopy činorodosti, ma občas trápil výčitkami svedomia.
Pravdaže, aj telo si žiadalo svoje. Nemohol som ho trýzniť, a keďže masturbácii som sa nemienil poddať, pravidelne každé tri dni som navštevoval dievčenský internát v Horskom parku. Nie, žiadna promiskuita. Stále to bola iba jedna farmaceutka; volala sa Lea. Bolo nám spolu fajn. Škoda, že sa to pokazilo.
„Ja som ti dobrá len na vyspatie," povedala mi, keď sme sa stretli posledný raz. A ospravedlňujúco dodala: „Tak sa mi zdá." Skutočne ma to prekvapilo.
„Preboha. Myslel som, že vieme obaja, na čom sme. Nie?"
„Áno. Ale," zmĺkla a potom mi pozrela do očí; mala veľmi vyplašené oči. „Som v tom."
„A s kým?" spýtal som sa.
„Musíš ma urážať?"
„Prepáč," pohladil som ju po tvári. „Ale ja za seba ručím. Vieš to iste?"
„No. Skoro."
„Bola si u lekára?"
„Keď sa hanbím."
„Nerozprávaj hlúposti."
„Modlím sa, aby to boli hlúposti."
„Prestaň sa modliť a bež k lekárovi. Uvidíš, že je to hlúposť."
„Choď preč. Prosím ťa, choď preč. A nevracaj sa. Ja si to vybavím. Nerob si starosti. Len odíď. Odíď, preboha."
Rozplakala sa.
„Ako chceš. Ale nemyslel som to zle. Bolo nám predsa fajn, nie? Povedz," chytil som ju za ruky a rozčúlene som ňou triasol. „Bolo nám fajn, nie?" Triasol som ňou, nekládla nijaký odpor, knísala sa mi v rukách ako handrová bábika.
„Áno, bolo nám fajn, ale už bež preč."
„Tak ahoj. A s tým si nerob starosti. Keby predsa len niečo bolo, tak vieš, kde bývam," hovoril som s rukou na kľučke.
„Počkaj," zvolala odrazu. „Bozkaj ma ešte."
Podišiel som k nej a bozkal som ju na mokrú tvár. Našla moje pery. Pohrýzla mi jazyk. „Stiahni roletu," povedala potichu. „Ale už posledný raz. Potom odídeš."
„Dobre, dobre," zamrmlal som a stiahol som roletu.
Odvtedy som ju nevidel.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Dušan Mitana prozaik, esejista, scenárista, básnik. Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po roku však prestúpil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia dva roky pracoval ako redaktor literárneho časopisu Romboid. Od roku 1975 sa literatúre venuje profesionálne. Píše prózu, poéziu, eseje a venuje sa filmovej a televíznej scenáristike.
Svoje poviedky začal uverejňovať v generačnom časopise Mladá tvorba. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov spolu s Dušanom Dušekom a ďalšími predstavoval novú vlnu v slovenskej próze. Knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa prostredníctvom tematicky rôznorodých príbehov zamýšľa nad zmyslom ľudskej existencie a jej absurdným rozmerom. Novela Patagónia, z ktorej uverejňujeme tretiu kapitolu, vyšla v roku 1972. Opisuje príbeh mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Svojho času vzbudila veľkú pozornosť a doteraz táto kniha vyšla v štyroch vydaniach. Zdanlivá všednosť príbehov z jeho nasledujúcej zbierky Nočné správy (1976) kontrastuje s ich tajomnou alebo iracionálnou pointou. V čitateľsky pútavom spoločensko-psychologickom románe Koniec hry (1984) Mitana na pozadí komorného príbehu o zločine a treste, vine a priznaní zasahuje individuálnu i spoločenskú morálku posledného desaťročia totalitného režimu. Postmoderný román Hľadanie strateného autora (1991) opisuje proces, v ktorom autor stráca cit pre rozpoznanie hraníc medzi realitou a fikciou. Knihy Slovenský poker (1993) a Krst ohňom (2001) ponúkajú všehochuť poviedok, ktoré zjednocuje typické mitanovské racionálno-iracionálne vnímanie skutočnosti, okorenené erotikou, metafyzikou a paródiou. V sarkastickej novele Môj rodný cintorín (2000) dokonca pochoval niekoľko literárnych kritikov. Okrem fantasticko-faktografického pararománu s vesmírnou zápletkou Návrat Kri sta (1999) vydal aj dve básnické zbierky Krutohory (1991) a Maranatha (1996) v ktorých nadväzuje na svojráznu konfrontáciu rôznych náboženských predstáv o svete, bytí, dobre a zle, živote a smrti, a rôznych od seba vzdialených kultúr, ktorá dominuje i v jeho posledných prozaických textoch.
Autorom ilustrácie je študent Vysokej školy výtvarných umení Erik Šille. Narodil sa 5. 10. 1978 v Rožňave. V súčasnosti sa prezentuje agresívnou maľbou, fúzujúcou s grafickým dizajnom na výstave „TRIP NA TRI 3." v Štátnej galérii v Banskej Bystrici. Vystupuje aj pod streetartovým menom OTEX A OWAD .
