(zľava) Jana Krajčovičová, Palo Smolka, Soňa Horňáková, Vlado „Brcho“ Kaňák, Gusto Čech
1996 – Súmrak snov, 1999 – Dívam sa z okna so súčasným S. H. Bandom a v roku 2000 CD v spolupráci s Danielom Hevierom Buvipesničky.V sobotu večer Rádio Rock FM vysielalo naživo koncert Sone Horňákovej & S. H. Bandu a Janka Ledeckého s hosťom Mariánom Greksom. Koncert sa uskutočnil v rámci osláv 75. výročia vzniku Slovenského rozhlasu a trval symbolických 75 minút. Oslovili sme pesničkárku SOŇU HORŇÁKOVÚ.
Ako sa vám hralo a spievalo?
„Atmosféra bola výborná a mne sa hralo dobre, pretože S. H. Band je veľmi pohodová kapela. Nejdeme sa roztrhať od koncertovania, ale keď máme vystúpenie, je na ňom rodinná atmosféra.“
Vaši priaznivci si už zvykli na maximálne prirodzený imidž. Čo by ste si nikdy neobliekli?
„Šaty. Uberajú mi sebavedomie. Málokto ma v nich videl. Keď som bola malá, museli ma naháňať okolo stola, aby mi obliekli červenú sukňu s bielymi bodkami. Dotiahli ma násilím do škôlky, ale po troch hodinách ma otec musel prísť prezliecť, pretože som celý čas stála v kúte – nehýbala som sa a nerozprávala. V sukni a v šatách sa cítim ako na návšteve. Krásne oblečení ľudia sa mi však veľmi páčia. Ja som rada nenápadná a v pozadí, ale mám rada výstredných ľudí.“
Čo vám hovorí text A srdce malé ako päsť predsa to všetko vládze zniesť Teplo aj neskutočné mrazy?
„Tento text Jožka Štefánika Pére Lachaise som doma sušila desať rokov. Je nádherný. Dlho som nemala na jeho spracovanie. Nedozrela som naň. Niekedy ma slová vyslovene brzdia – mám pocit, že viac dokáže obsiahnuť hudba. S týmto textom to bolo naopak. Žiaľ, Jožko nedávno zomrel. Stále hovorieval, že zomrie, keď bude mať 52 rokov. A skutočne, odišiel deň po svojich narodeninách.“
Slová vás brzdia? To je „bežný problém“ moderátorov a textárov?
„Myslím na obmedzenú možnosť vyjadriť slovami hĺbku podstatných a dôležitých vecí. Milujem napríklad stromy, zvlášť orechy. Sú mocné a tiché. Mám rada zvieratá a mám pred nimi rešpekt. Sú možno inteligentnejšie ako my. Človek im ubližuje a ony mlčia. V tom je obrovská sila a dokonalosť.“
Ako sa vyrovnávate s bolesťou, so stratou niekoho blízkeho?
„Bolesť málokedy spracujem racionálne, možno vôbec nie. Veľkú musím vyplakať. Ale všetko sa premieňa na skúsenosť. Niekde vnútri vždy zostane čosi uložené. Záleží len na nás, ako so svojimi skúsenosťami narábame. Ak pozitívne, situácie, ktoré nám pôsobili bolesť a utrpenie, sa nakoniec zdajú nepodstatné.“
Čo je pre vás rovnako dôležité ako hudba?
„Literatúra. Rada si prečítam dobrú knižku, v poslednom čase je to Saroyan. Nevšedným spôsobom podáva obyčajné veci, pre ktoré my nemáme oči, ani slová. Mám tiež rada Hrabala, Dostojevského. A Nietzscheho. Žiaľ, Hitler si v jeho Zarathustrovi našiel len to, čo nájsť chcel. Nietzscheho Nadčlovek je obrazom dokonalosti, ku ktorej sa máme dopracovať v sebe, vo svojom myslení a konaní, v duševne.“
Ste fatalistka?
„Osudovosť existuje, ale osud je ako scenár, v ktorom dotvárame detaily. Ak je dlaň pravej ruky podobná s ľavou, predsa sa líšia v detailoch. Pravá ruka hovorí – takto to bude, takto to mám dané. Ale mám ešte ľavú ruku a možnosť niečomu sa vyhnúť, niečo zmeniť. Veď aj čiary na dlaniach sa menia. Základná kresba zostáva, ale detaily sa menia. Tak je to aj s osudom.“
Čo by ste si ešte na základnej kresbe chceli prečítať?
„Úplne všetko neprezradím. Celým životom ma však sprevádza hudba a bude pre mňa dôležitá stále. V tomto smere by som svoje sily rada investovala do projektov zameraných na pomoc mladým muzikantom, ktorých hudba sa mi páči a majú talent. Chcela by som urobiť nejakú agentúru alebo vydavateľstvo. Je to náročná práca. Ale zmysluplná.“
MILADA ČECHOVÁ
