FOTO SME - PAVOL MAJER
V sobotu, uprostred slnečného popoludnia babieho leta, zavládla neďaleko Bratislavského hradu nezvyčajná atmosféra. Asfalt sa tu a tam nepatrne zachvel pod nohami, vo vzduchu štipľavo zapáchla síra a batoľatá sa rozplakali. Francúzsky šansón preťala ohlušujúca streľba z kanónov a pušiek. To sa Združenie občanov lokality Fialkové údolie už druhýkrát pokúšalo zobudiť poslancov Starého Mesta.
„Ľudia na Slovensku si myslia, že nemáme históriu, že sme sa objavili až v 20. storočí,“ hovorí muž v parádnej uniforme veliteľa 2. bratislavského c. k. pešieho pluku Alexander Miroslav Lupták, inak vyštudovaný historik, člen Slovenskej spoločnosti vojenskej hiostórie. „Nie je to, samozrejme, pravda,“ dodáva.
Ale kde máme to svoje historické povedomie brať, keď ešte aj to, čím by sme sa mohli pred svetom pochváliť a čo nás pomyselne spája s Európou, do ktorej chceme patriť, sa tí, čo na to majú všetky prostriedky a možnosti, snažia navždy pochovať do zabudnutia? Keby to tak nebolo, asi by miesto, na ktorom pred 182 rokmi postával legendárny vojvodca a francúzsky cisár Napoleon a kochal sa Bratislavou, ktorú nedobyl porážkou jej obrancov, ale otvoril si jej brány víťazstvom na neďalekom Moravskom poli, pripomínala aspoň pamätná tabuľa. „Kedysi tu stál kameň s písmenami N. Q. (Napoleon. Quies., teda Napoleon. Oddych.),“ povzdychla si hovorkyňa združenia občanov Viera Kostolníková. „Stratila sa, keď sa tu v 60-tych rokoch robila betonárka a začali sa budovať nové ulice v okolí. Kopec zrovnali a na mieste, z ktorého sa kedysi inkognito zadumane pozeral Napoleon na mesto, postavili unimobunky Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti, ktorý presťahovali z hradu. Panoramatický, 360-stupňový pohľad na Bratislavu je teraz vlastne len z ich strechy.“
Kedysi, dávno pred Napoleonovou prísne utajenou návštevou Bratislavy 31. augusta 1809, sa na tomto mieste, vtedy pokrytom len vinohradmi a čiastočne i lúčinami a dubovým hájom, dlhé časy pásavali somáre, ktoré nosievali v kožených vakoch pitnú vodu na hrad z blízkych prameňov a studní. Preto sa nazýva aj Somársky vrch (Eselberg). Bývalý režim tu chcel postaviť verejnosti prístupnú hvezdáreň.
Po novembri 89 skupina občanov z okolia časť vŕšku, na ktorej bola dovtedy skládka odpadu, brigádnicky zrekultivovala. Smetisko zlikvidovali, splanírovali hrboly, vysiali trávnik, po obvode vysadili stromy, ošetrili staré duby.
Bývalý primátor Peter Kresánek napokon sľúbil, že nedopustí predaj Napoleonky do súkromných rúk. Asi pred dvoma rokmi bol vŕšok v tichosti predaný súkromnému vlastníkovi. Ten sa tu údajne chystá postaviť viacpodlažný bytový dom s desiatkami bytov. Vyvýšenina na úpätí Somárskeho vrchu medzi hradom a Červeným krížom, ohraničená ulicami Riznerova, Radvanská a Medzierka tak navždy stratí svoje potenciálne historické čaro. Nijaký obyvateľ Bratislavy, pravda až na majiteľa pozemku a tých pár vyvolených, ktorí si budú môcť dovoliť obývať toto exkluzívne miesto, nepochopí, prečo sa Bratislava vzdala bezkonkurenčnej vyhliadkovej vyvýšeniny, na ktorej by v inej krajine určite postavili pamätník nielen Napoleonovi, ale aj neporazenému obrancovi Bratislavy Vincentovi Friedrichovi Bianchimu, rakúskemu brigádnemu generálovi talianskeho pôvodu, vyhliadkovú plošinu a azda aj kaviareň Napoleonka. V porovnaní s Prahou, Viedňou či Budapešťou Bratislava aj tak bledne v očiach turistov chtivých nevšedných zážitkov. Pobudnutie na historicky zaujímavom mieste k takým zážitkom nepochybne patrí.
„Toto je miesto, ktoré by Bratislavčania, ale aj Slováci vôbec nemali nechať len tak zabudnúť. Koľko pamätníkov má napríklad taký Švejk, hoci neexistoval. Je skvelým príkladom toho, že ľudia nemusia byť bigotne spojení s faktami, aby sformovali nejakú komunitu. A naši prastarí otcovia tvorili spolu s Čechmi, Moravanmi a Chorvátmi základ rakúskej pechoty. Slovenská vojenská história sa nezačala až povstaním,“ argumentuje Miroslav Lupták.
Kluby vojenskej histórie z Rakúska a Moravy z napoleonského obdobia, ktorých členovia spolu v sobotu symbolicky bojovali sledovaní Napoleonom - prezidentom Európskej napoleonskej spoločnosti z Rakúska Romainom Wanleschom, prišli naše historické vedomie poštekliť osobne - pušným prachom. Desiatky prítomných Bratislavčanov to pochopili. A čo poslanci?
JANA MARTINKOVÁ
