Desať počujúcich účastníčok kurzu sa učilo od nepočujúceho Petra Vrťa zakomponovať posunkovú reč do tanečných kreácií. Peter vyštudoval dramatiku pre nepočujúcich na JAMU v Brne, spolupracoval s Milanom Sládkom na jeho pantomimických projektoch a v súčasnosti pôsobí ako lektor v banskobystrickom Divadle z pasáže.
„Posunkový umelecký jazyk je ako poézia," povedal nám na otázku odčítanú z pier. Mal na mysli, že tancu so zakomponovanými znakmi posunkovej reči môžeme alebo nemusíme porozumieť podobne ako básni, nezávisle od sluchových dispozícií. Je to umelecký prejav, obohatený o prvky znakového jazyka.
Na práci s profesionálnymi i amatérskymi tanečnicami zaujala Petra hlavne odlišnosť výrazového prejavu posunkového jazyka počujúcich a nepočujúcich. „Vznikol zaujímavý efekt. Nepočujúci sa posunkový jazyk učia roky, teraz sme na to mali len päť dní, ale tanec zakryl prípadné chyby." A či mali pri tvorbe problémy? Niektoré tanečnice viac gestikulovali a potom strácali posunkový znak, ale boli vraj fascinované a učili sa so skutočným zaujatím. Najprv si napísali text, potom ho „preložili" do znakovo-tanečnej reči.
Tichý žúr trval asi dvadsať minút a s rovnakým zaujatím ho sledovali počujúci i nepočujúci diváci. Tí prví ukradomky pozerali aj na prekladový text. Tí druhí si medzi sebou zápalisto vymieňali dojmy, hoci mali na rozhovor málo miesta.
„Prirodzený posunkový jazyk je iný ako umelecký, preto je dôležitý predovšetkým talent, schopnosť vyjadriť sa tanečným jazykom," dodáva Peter Vrťo, ktorý spolu s účastníčkami kurzu dúfa, že sa im podarí vytvoriť aj ucelenejšie predstavenie.
MILADA ČECHOVÁ
