Poviedka na piatok, tak sa nazýva nový cyklus, v ktorom vám chceme priblížiť mladých i starších, začínajúcich i etablovaných spisovateľov, ktorých tvorba nejakým spôsobom súvisí s Bratislavou.
Paťo kráčal po Palisádach jasným smerom: preč od klávesnice! S rozkošou rozkopával mokvajúci sneh, čo sa mu dotieravo lepil na špičky bagančí. Na obzore pred vysvieteným prezidentským disneylandom ho čakala zastávka mestskej hromadnej dopravy. Na oblohe a po stranách chodníka viseli ikony súborov, ktoré myšou vyposúval na okraj obrazovky, aby mu neprekážali v nádhernom výhľade. Prebáral sa cez kopy neodhrabaného snehu ako kedysi sovietsky ľadoborec Krasin, kliesniac cestu k záchrane posádky červeného stanu generála Nobileho a akademika... ehm... akademika... Běhounka. Your memory has just retrieved from a very very serious error.
Nastúpil prednými dverami a do kasičky vhodil dvadsaťpäťhaliernik. Šofér si ho prísne premeral, pracne pocvikal lístok (spoj, dátum, cena) a odtrhol z bloku.
Tak kam to bude? Paťo si tú starú trasu pamätal, ale číslo spoja už nie.
Usalašil sa pri prvej tyči v poloprázdnom trolejbuse. Fajront je dobrý dôvod cestovať vyhliadkovými spojmi. Ospanlivo sa poobzeral po zvyšku posádky. Úplne vzadu sedeli v rade na galérii štyri cipenky a krotko zobkali svoje prvé ranné esemesky. HOW R U? R U OK? U2?
Za bývalou ambasádou obrastenou brečtanom trolejbus prekvapujúco odbočil doprava, k pôrodnici. Zmenili trasu? Paťo si predstavil, ako vystúpi a zamieri späť, nadol popri zamurovanom mäsiarstve. Jedno kam. Mal fajront, defragmentoval disk.
Na chvíľu sa stal slimákom a sledoval brečtan, ako sa divoko a obratne šplhá nahor po sychravých rozpukaných kmeňoch. Cintorínske lipy s obnaženými koreňmi sa opreli do žulových obrubníkov, zápasili o ukotvenie. Meter pod zemou si v bezpečí ponorky odpočívali stovky zaprášených puzdier na spomienky. Rozhodol sa: až raz príde súdny deň a všetko dobre dopadne, ako prvé sa pôjde niekam poriadne osprchovať.
Zjavne si robil virtuálnu vrtuľu z veľmi vážnych vecí. Pomsta bude strašná.
Trolejbus ho prinútil vystúpiť. Zbehol po schodíkoch, rozhodnutý vrátiť sa do útulnej kaviarne pred odbočkou. Cestu mu zastali dve drobné dievčiny. Bol by sa im vyhol, ale zrazu ich spoznal. Výraz tváre a oči ostali rovnaké: tí Raffaelovi zádumčiví bezpohlavní anjelici, čo sa kedysi lenivo opierali o zaprášený rám obrazu Madony v riflovej sukni, za tie roky stihli vyrásť v x-násťročné krásavice. Blondínka či brunetka, leghornka či plymutka... Zmiatli ho však vecným správaním, ktoré mu spoľahlivo zablokovalo príjemné fantazírovanie.
Trolejbus zabzučal a zaplesol krovky.
„Dobrý deň, pán Chrobák. Prepáčte. Mali by ste chvíľku čas?" oslovila ho tá brčkavejšia.
„Hm. Vy ma poznáte? Zbierate podpisy? Som rozhodne proti, ale nepodpíšem sa vám! Nech sa o ten komín nechá prispájkovať niekto mladší."
„My... keby ste prosím mali na nás týždeň čas," osmelila sa tá okatejšia.
Paťo sa usmial. Takže skrytá kamera. Odkedy nás pozoruje televízia, je tu na nevydržanie. Už stačí iba hrať hlúpeho a spolupracovať.
„Aha. Takže len týždeň. No prosím, s vami hoci aj mesiac. A môžete mi aspoň povedať, na akej akcii som sa to ocitol? Viete, týždeň je dlhá doba, rád by som aspoň predtým zavolal domov..."
„Nedrístaj a sklapni!" zaznelo nečakane od vchodu do pôrodnice.
Paťo sa strhol.
„Ty si neni nigde doma. Už len ten mobil je tvoj. Ale ukáž, komu by si tak zavolal. No tak ukáž adresár, ty frajer."
O chatrnú drevenú konštrukciu bývalej vrátnice sa opieral spustnutý päťdesiatnik. Kedysi urastený, dnes iba zarastený. Ľavú nohavicu mal zámerne roztrhnutú. Rovnobežne so stehennou kosťou mu z nej vytŕčala jednoduchá konštrukcia protézy - hliníková tyč s ledabolo pozapínanými a neskutočne zasvinenými franforcami textilných bandáží. Pozrel sa Paťovi do očí.
„Si došél na konečnú, ak ti to nedošlo," povedal už pokojne, naposledy potiahol z cigarety a zahasil ohorok do kropeničky, až vlhký molitan zasyčal. „Si sto metrov za cintorínom, kamarát. Ideš na koberec."
„Tadeto prosím," blondínka ukázala na ďalší level.
Prešli cez halu v štýle privatizačného funkcionalizmu deväťdesiatych rokov minulého storočia. More lesklých drevených dlaždičiek, palmy a modernistické oleje ako trojkrídlové oltáre.
Paťo vyplašene pokukoval po svojich sprievodkyniach a zároveň škúlil, či neobjaví plastové koše s novými a použitými názuvkami, ktoré by to všetko ešte mohli vysvetliť. Zazdalo sa mu, že aj dievčatá sa niečoho boja.
Mlčky vyšli na druhé poschodie. Kožený ochrankár sa odlepil od pohovky rovnakého materiálu a vpustil ho dovnútra.
„Tak my ideme! Dnes je utorok, nezabudnite. Veľa šťastia," zachytil ešte ich ustarostený pohľad a dvere sa zatvorili. Your computer is shutting down.
Nahmatal kancelársky stôl a na ňom halogénovú lampu. Svetlo mäkko nabehlo a Paťo sa poobzeral po svojej pracovni. Podľa hodín bolo osem večer. Za koženým šéfovským kreslom sa až po strop týčila knižnica. Všetky knihy, na ktoré dovidel, ihneď spoznal. Učebnice fyziky, z ktorých si čítal nad rámec povinných prednášok. Encyklopédie a slovníky, ktoré so zaťatými zubami kedysi poodnášal do antikvariátu. Tie isté knihy, ktoré potom po rokoch pracne z antikvariátov navláčil späť, pravda, za iné ceny a už iba ako spomienku na prvé magické stretnutie. Ktoré dostal aj ktoré daroval, ktoré si požičal a (ne)vrátil, všetky, čo prešli jeho rukami. Podišiel k oknu. Pozeral sa akoby zo dna potopenej lode. Po nočnej oblohe v súlade s dojímavo neohrabanými víziami autorov sci-fi spred polstoročia opisovali svoje balistické oblúky privátne aerotaxíky. Vyhýbali sa zradným jazerám z tekutého titánu a boroviciam z platiny a irídia. Občas zabrzdili na niektorom zo susedným balkónov, ľudia si padali do náručia a štebotali. Aeroplány potom odlietali bez posádky, navigované systémom GPS a vybavené systémom optimálneho vyťaženia prepravy osôb MHD. Vedľa hifisúpravy s mixpultom vegetoval matne osvetlený bar. Paťo zaváhal, potom si nalial stopku šampanského a sledoval, ako jedna aerodynamická slzička pristála na okraji jeho balkóna. Vystúpila drobná postava a vybrala sa smerom k nemu. Cez matne polarizované sklo ho nemohla vidieť. Ledva sa stihol usalašiť v kresle, keď sa ozval interkom.
„Nech ide ďalej," povedal stroho.
Stála vo dverách, bezbranná a arogantná. Čierny kožuštek, krátke čierne vlasy a vyštípané líca. Zrejme si na chodbe predsavzala, že sa bude tváriť pohŕdavo, ale oči ju prezradili, ostala len nenávisť a panika. Ale hlas mala ešte vecný.
„Dostala som od vás... toto. Zrejme predvolanie," hrabla do kabelky, štítivo vytiahla obálku a šmarila ju na stôl.
Paťo si ju zobral a zvedavo otvoril.
„Dobre... urobila som chybu. Mrzí ma to. Nechcem, aby sa to dozvedel. Chcem, aby ste to zlikvidovali. Aby to už jednoducho nebolo." Nadýchla sa. „Ak, pravda, niečo vôbec máte."
Pozrel sa na meno adresáta a zapol počítač. Ešte nevedel, čo urobí. Displej mu ponúkol wizard.
„Tak vy si myslíte, že ja teraz zacvakám a vy mi potom napíšete, že máte zase niečo, a tak ďalej. Ale poviem vám: To si rozmyslite! Ja mám niečo aj na vás! Chybu spraví každý. Chcela som ho iba naštvať. Ale aj vy máte za ušami, tak si dajte pozor."
Paťo okrajovo počúval jej hysterické trkotanie, zadal do kolónky jej meno, enter. Takže to predsa funguje - pomyslel si. Vyhľadávač našiel jej adresár a niekoľko súborov. Pozrel si ešte raz predvolanie a skontroloval meno.
„Chcete to naozaj počuť?" spýtal sa.
„Áno," povedala. „Pustite mi to."
Podľa dátumu našiel sekvenciu, myšou pustil play.
Po pár sekundách mu prišlo trápne a vypol to. Ostalo ticho.
„Ak chcete, poviem vám, ako som k tomu prišiel."
Mlčala.
„No, pochybujem, že vás zaujímajú technické podrobnosti. Ale možno niečo z toho pochopíte. Takže. Dnes sa lovia údaje o veku vesmíru tak, že nahrávame zvyšky zvukov z obdobia jeho vzniku. Lovíme vesmírny hluk. Zbastlil som si aparatúru, ktorá robí niečo podobné so zanikajúcimi ľudskými hlasmi. Keď vyslovíte slovo, v čase slabne, mizne, degraduje na tepelné žiarenie, ale nikdy nezanikne celkom. Ostane vždy jeho slabučká stopa, ktorú môžeme z toho okolitého tepelného šumu hocikedy vyhrabať. Môj prístroj to robí na základe rezonancie - stačí mi k tomu referenčná nahrávka, vzorka spektra vášho hlasu, nie staršia ako povedzme päť rokov. Tú vašu som získal z... no, z jednej videokazety, ktorá kolovala po rodine. Kvalitná nahrávka, presne to som potreboval. Pravda, aparatúra ešte nie je dosť citlivá, takže na záznamy staršie než desať rokov nemám dosah... ale ako koníček mi to zatiaľ stačí."
Pozrela na neho neveriacimi očami, videl, ako sa jej pod chéri účesom intenzívne vrtí harddisk.
Rýchle dokončil: „To len aby ste si nemysleli, že som nejaký sprostý špiceľ. Nie je to môj štýl. Nesadrujem po nociach na povale ploštice. Nezakopávam žiadne magnetofónové pásky za letnou kuchynkou. Viete, môj archív je," veľkoryso opísal rukou oblúk od dlážky po stratosféru a späť, „môj archív je toto."
Zdvihla hlavu a pomaly uvažovala: „To by znamenalo, že viete - a nielen o mne - všetko."
„Už to tak vyzerá," súhlasil Paťo. „Spomeňte si na hocijaký svoj textový reťazec a ja vám to pustím celé."
„No..." zhlboka sa nadýchla, ale ovládla sa. „Myslím, že by sme sa mali dohodnúť. To, čo ste mi predviedli, mení situáciu. Ale aj tak. Môžeme sa vyrovnať? Chcem iba, aby ste mu o tom ani necekli. Zaplatím vám a vy si budete chytať ďalšiu sliepku." Siahla rukou do kabelky: „Tak koľko?"
„Teraz od vás nechcem nič," Paťovi sa vnuklo alternatívne riešenie. „Príďte takto o týždeň. A nič si na večer neplánujte. Určite sa dohodneme."
Zaklapla kabelku a prudko vstala. „Ty sviniar," vydýchla s úľavou. Došlo jej to. „Hajzeľ jeden všivavý."
Paťo zamyslene pozoroval, ako v ťažkom kožuchu balansuje na rímse a kýva na najbližší aerotaxík. Pekná a elegantná - uvažoval - a má svoju hrdosť. Naozaj formát. Možno by stála za trvalejší vzťah. Možno by jej mohol neskôr zavolať. Prekvapiť ju nečakaným návrhom, ktorým by zmazal to, čo dnes aj tak očakávala. Udobriť si ju a potom jej ponechať akože voľnosť rozhodnutia. Delete as appropriate.
Krátko po polnoci do dialógového okna naťukal text: POĎ KU MNE.
Mlčky pozoroval, ako mu po riadkoch naskakujú výsledky vyhľadávania. Zapol automatickú archiváciu, nastavil veľkosť ukladaných súborov a skontroloval parametre automatickej tlače predvolaní.
Narodený v znamení leva, lovil z pasie. A do zásoby.
Matne sa rozpomínal, ako na hrane noci, nevyspaný, na krátkovlnnom pásme 49 metrov chytá námorníkov, policajtov, sanitky a anjelov, tú nepatrnú podmnožinu jeho dnešnej databázy. Nedokázal ešte zaspať, deň nebol úplný, nemohol si spomenúť, prečo si ju pozval práve o týždeň, nevedel sa za nič na svete rozpamätať, načo práve ten začínajúci týždeň potreboval.
Jaroslav Minárik sa narodil 31. júla 1960 v Bratislave. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, držiteľ ocenenia Objav roka. Debutoval zbierkou próz Lopatka na diamanty (2001). Publikuje časopisecky a na internete. Venuje sa cestovaniu, hudbe a prekladá súčasných amerických a anglických prozaikov.
