Peter Cardarelli v kluboch:
6. 10. Jazz Café
11.10. Café Galéria
18.10. Jazz Café
25.10. Café Galéria
31.10. Hysteria pub - v rámci osláv Halloweenu
6. 11. Prašná bašta
ko z nich: Mynard Ferguson, Rob McConell, James Cotton, Screamin McGrew, B. B. King, Dodo Šošoka, Peter Lipa, Gabriel Jonáš a Matúš Jakabčic. Desať rokov vyučoval hudbu na univerzite v Bostone.
Čo sa vo vás deje, keď hráte?
„Ťažko povedať. Cítim všetku tú hudbu okolo seba. Sústreďujem sa na istý pocit zo skladby, na jej vibrácie, ktoré spoluvytvára aj publikum.“
Ako vnímate publikum?
„V prvom rade ho rešpektujem. Za celý čas môjho koncertovania som sa naučil, že ľudia okamžite vycítia, keď nehráte úprimne, a myslím, že ich to uráža. Je úplne jedno, či ide o jazz, funky, soul, bebop, alebo čokoľvek iné. Nechcem hrať len technicky, chcem hrať hlavne pocitovo. Zaujímavé je, že tu na Slovensku majú ľudia oveľa väčší cit pre inštrumentálnu hudbu ako u nás v Amerike. Sú pozornejší.“
Čo vás inšpirovalo, že ste sa rozhodli pre saxofón a jazz?
„Keď som bol malý chlapec, asi v šiestej triede, prišiel do školy pán, ktorý hral na mnohých nástrojoch. Zapáčil sa mi najmä klarinet a saxofón. Keď som prišiel domov, povedal som mame, že sa neviem rozhodnúť, ktorý nástroj si mám vybrať. Mama napísala na jeden lístok klarinet a na druhý saxofón. Dala to do klobúka a ja som si jeden z nich vytiahol. Bol to klarinet. Tak som začal hrať na klarinete. Povymetal som s ním niekoľko školských bigbandov a až na strednej škole som si vyskúšal tenorsaxofón. Od tej chvíle som vedel, že to je ono.“
V poslednom čase sa často zdržiavate na Slovensku. Kde ste viac doma, tu alebo v USA?
„Neviem na to jednoznačne odpovedať. Je to zvláštne, ale vždy keď sa po nejakom čase vraciam do Bratislavy a v diaľke vidím televíznu vežu, mám pocit, že sa vraciam domov. Už tu nejaký čas žijem a mám tu množstvo priateľov. Môžem tu hrať s najlepšími hudobníkmi. Mám rodinu aj v Banskej Bystrici, ale viac sa zdržiavam v Bratislave.“
Koľko času do roka ste v USA?
„Tento rok som tam bol sedem týždňov. Mám už na Slovensku stále vízum.“
Necítite tu obmedzené možnosti hrať? V takom New Yorku, Bostone alebo Chicagu je určite neporovnateľne viac jazzových klubov.
„Nie je podstatné, kde hráte, ale či hráte. Hral som už asi v dvadsiatich, tridsiatich mestách Slovenska a tiež v Česku a Poľsku. Vydal som tu už dve CD a teraz sa chystám vydať tretie. Bude viac v štýle funky. V USA by som na to nenašiel sponzorov, tu áno. A navyše sú tu krásne ženy.“
Pre vás sú typické dlhé sólové frázy. Kto vás najviac obohatil?
„Bolo ich viac. Milujem Dextera Gordona, ale aj Groovera Washingtona. V umení neplatí fráza: ten je najlepší. Hudba je ako strom s mnohými konármi, ktoré predstavujú rozmanité štýly. Každý muzikant predstavuje jeden list na strome. Veľmi ťažko vybrať najkrajší. A dlhé frázy podľa mňa do jazzu jednoducho patria. Práve frázovanie je pre mňa mimoriadne dôležité, pretože vytvára osobitý štýl. Nechcem hrať len noty, ale komplexnú hudbu aj s pocitmi.“
JURAJ HARUŠTIAK
