Ľudmila Boďová pred novým domom.
FOTO SME - PAVOL MAJER
Na Mokrohájskej ulici v areáli Domova sociálnych služieb vrcholia dokončovacie práce okolia Domu, v ktorom nám je dobre. Tými, ktorým je v dome dobre, sú deti z priľahlého Domova sociálnych služieb Gaudeamus. Hoci dom slávnostne otvorili až včera, dve zo štyroch detí (Nikolka, Petruška, Karolko a Romanko) v novopostavenom rodinnom dome aj so svojimi náhradnými rodičmi bývajú už od 31. augusta. Dve ďalšie sú zatiaľ na liečení. Ich náhradní rodičia, manželia Boďovci, majú dve vlastné deti – osemmesačného Jurka a 9-ročnú Katku.
Krásny poschodový rodinný dom stojí vďaka sponzorským darom firiem i individuálnych darcov, ktorí sami možno v podobnom dome nikdy bývať nebudú, ale ochotne prispeli na dobrú myšlienku sumou asi 1,2 milióna korún. Nápad vybudovať rodinný dom pre deti s telesným znevýhodnením sa rodil dlho a skrsol v hlave Štefana Tvarožka v čase, keď prišiel na Mokrohájsku pracovať ako psychológ z detského domova internátneho typu na Krásnej Hôrke. Dnes je tu riaditeľom a hovorí: „Inšpiroval ma rakúsky systém SOS. Vo vyspelom svete je bežné, že zariadenia pre deti takéhoto typu sa považujú za veľké, ak majú 20 klientov. U nás je sto detí. Je jasné, že takáto inštitucionálna výchova nemôže deti dobre pripraviť na život. Hoci im po dovŕšení osemnásteho roku zabezpečíme prácu a bývanie, nie sú dosť samostané, aby nezlyhali napríklad pri hospodárení s peniazmi. A my už na ne potom nemáme dosah. Preto sme vďační všetkým sponzorom a darcom, ktorí nám pomohli uskutočniť tento netradičný projekt.“
Manželia Boďovci sa budú o deti starať dlhšie, než len do plnoletosti. „Až kým nebudú samostatné. S ohľadom na postihnutie budú pravdepodobne potrebovať viac času už aj na dokončenie štúdia. Hoci škola, v ktorej sa učia, funguje podľa bežných osnov, deti postupujú pomalšie. Jeden ročník robia aj dva roky kvôli pobytom v nemocnici, rôznym operáciám,“ hovorí Ľudmila Boďová, pôvodným povolaním zdravotná sestra. Je to prívetivá žena, ktorú si musí každý obľúbiť. Nie div, že jej už Nikolka hovorí „mama“. Zatiaľ je zamestankyňou detského domova ako vychovávateľka, jej manžel je železničiar, momentálne na materskej dovolenke. Aj keď sú zamestancami detského domova, budú fungovať ako každá iná rodina, po všetkých stránkach samostatná.
„Ako vychovávateľka v tomto ústave pôsobím už druhýkrát. Predtým sme za deťmi chodili na víkendové návštevy ako teta a ujo, chodievali sme spolu na dovolenky. Až v poslednom období, keď už to bolo isté, že dom bude, sme začali deti pripravovať na novinku. Aby neboli sklamané, keby to nevyšlo. Teraz sú veľmi šťastné, lebo som im vybavila, že budú do domova dochádzať ambulantne a budú mať aj vlastné skrinky na veci.“
JANA MARTINKOVÁ
