Až raz za Jánom Gofitzom pribehla na pole jeho žena s tým, že konečne budú mať potomka. V rodine nastalo radostné očakávanie, až konečne došlo k tej kýženej udalosti. Ale radosť vystriedal hlboký žiaľ. V rodine prišli na svet dvojičky - dve dievčatká - boli však k sebe prirastené v nadkonečníkových častiach.
Lekári nad nimi krútili iba hlavami, zmeniť situáciu nevedeli. Miestny pán farár s ťažkým srdcom nakoniec dievčatá pokrstil, jednu menom Helena, druhú Judita.
Dievky rástli ako z vody. Boli veselé, umné, ale jedna bez druhej sa nemohli ani pohnúť. Rodičia smútili, mali s nimi čoraz väčšie starosti a čoraz menej potešenia.
Čudné dcérky predali
V jeden jarný deň akýsi pán zaklopal na dvere Gofitzovie domu. Nikto ho nepoznal a ani nevedel, odkiaľ prišiel. A hneď sa dal s rodičmi dievok do rozhovoru. Spomínal, aký je on veľký pán a ako sa dozvedel, že u Gofitzov majú čudné dcérky, aké ešte v krajine nikto nikdy nevidel. Potom sa rozhovoril, že by si dievky vzal a staral sa o ne. A aby rodičia necítili žiadnu ujmu, aj by za ne zaplatil. Ponuka bola čudná, ale pre biednych poddaných i lákavá. Nakoniec sa dohovorili. Pán vyplatil Gofitzovcom dohovorenú sumu, nastúpil s dievčatami do koča a odišiel.
Nie, zo súcitu ani z lásky pán dievky od poddaných nekúpil. Vodil ich z jarmoku na jarmok a všade ich za vysoké vstupné ukazoval ako zázrak.
Zásah arcibiskupa
O čudných, po jarmoku ukazovaných dievkach sa časom dozvedel aj uhorský arcibiskup, prímas v Bratislave. Keď si uvedomil, že niekto kresťansky pokrstené dievčatá ukazuje za peniaze, vydal príkaz, aby mu cirkusanta aj s dievčatami priviedli.
Stalo sa a cirkevný hodnostár rozhodol, že pokrstené dievčatá treba cirkusantovi vziať. Predvolal si matku predstavenú z blízkeho kláštora uršulíniek a dievky odovzdal do starostlivosti rehoľných sestier.
Helena a Judita žili v opatere uršulíniek plných 14 rokov. Raz však, keď sa po Bratislave rozšírila epidémia, o aké nebývala nikdy núdza, dvojičky ochoreli a svojej chorobe čoskoro podľahli.
Rehoľné sestry nebohé úbožiatka uložili na večný odpočinok do krypty uršulínskeho kostola. Pretože nešlo o rehoľné sestry, kobku neoznačili. Dodnes ju nikto neobjavil a nikto nevie, kde bratislavské „siamské dvojičky" snívajú svoj večný sen.
Autor: IGOR JANOTA
