FOTO - ARCHÍV
Stalo sa to už veľmi dávno. V Bratislave žil zvonársky majster, ktorý bol obdarený veľkým šťastím i nešťastím – mal totiž prekrásnu ženu. Bola veselá, krásna, s nádhernými vlasmi a tajuplnými modrými očami. Mala však aj jednu chybu – z času na čas si zakoketovala s mužmi. A keďže bola krásna, veselá, milá, zvonár ju veľmi miloval, zbožňoval ju, žil len pre ňu, pracoval len pre ňu.
V tom čase bol v meste mešťanostom muž v najlepších rokoch, ktorý mal iba jednu chybičku: rád sa obzeral za peknými ženami.
Mladý zvonársky majster často chodieval na radnicu. Veď práve on odlieval na príkaz ctihodného predstavenstva mesta krásne zvony na bratislavské veže. Rozšafný mešťanosta si zručného a pracovitého majstra čoskoro obľúbil. Ešte viac si však obľúbil jeho peknú ženu. Tej zas pôsobilo potešenie, že jej dvorí popredný mešťan. Aj zvonár, nič netušiac, sa cítil poctený priateľstvom vysokého mestského hodnostára a rád ho prijímal vo svojom dome. Netrvalo dlho a pán mešťanosta trávil pod zvonárovou strechou každý voľný večer.
A raz… po niekoľkých mesiacoch žartovania s mladou, zvodnou paničkou prišiel mešťanosta k zvonárovi, keď bol ten naplno zamestnaný vo svojej dielni. Prvý bozk, prvé objatie – a onedlho pani majstrová začala plniť dve funkcie – jednu ako manželka, druhú ako milenka. Krutý to bol úder pre zvonára, keď sa dozvedel o nevere svojej manželky. No pretože nebol hlúpy, konal premyslene.
Jedného dňa mešťanosta objednal nový zvon na radničnú vežu, a tak ho zvonár pozval do svojej dielne, aby sa na vlastné oči presvedčil o kráse nového zvona a zároveň si osobne pozrel zaujímavú zvonolejársku prácu.
Keď bola forma nového radničného zvona hotová a čakalo sa už len na naliatie roztaveného kovu, prišiel mešťanosta do zvonárovej dielne. Zastal pred kotlom, v ktorom sa tavila zvonovina. A to sa mu stalo osudným. So zvieracím revom zrazil nepríčetný zvonár svojho soka rovno do kotla. Ťažké telo s výkrikom padlo do rozžeraveného kovu.
Povrávalo sa, že v zvone radničnej veže bolo vidieť mešťanostov diamant, ktorý sa neroztopil. Či veríte, či nie, vraj práve tento diamant dával starému radničnému zvonu nádherný hlboký, smutný, očarujúci zvuk.
Tento zvon vyzváňal do roku 1733, keď požiar zničil hornú časť veže Starej radnice vrátane zvona. V tom istom roku dalo mesto odliať nový zvon, ktorý vyhotovil známy bratislavský zvonolejár Ján Ernest Christelly. Tento zvon nám vyzváňa dodnes.
JOZEF KOČI
