ILUSTRAČNÉ FOTO SME - PAVOL MAJER
Bolo novoročné ráno a ja, Fero, oficiálne bezdomovec, ale inak človek užívajúci si slobodu ulice, som sa ako obyčajne zobudil na dlažbe pred kostolom. O toto prestížne miesto som musel tvrdo bojovať a nikomu, ani len starému prefíkancovi Dodovi, ktorý s obľubou zaberá cudzie teritóriá, nedovolím, aby ma oň pripravil. Na môj život sa nesťažujem a nestojím ani o ľútosť. Mám všetko, čo potrebujem. Nebo nad hlavou, pri troche snahy aj peniaze a kde sú peniaze, tam sa vždy aj priatelia nájdu. Možno prostý, ale hlavne slobodný život.
Po pravidelnej rozcvičke som si, ako každý deň, jednu nohu poprikrýval handrami, schoval ju pod druhú a potom som už len pred seba hodil ošúchanú čiapku a čakal, ktorý okoloidúci sa uľútostí nad „jednonohým úbožiakom". Ešte pre zvýšenie účinku vyroním aj nejakú slzičku a peniažky sa sypú.
Tento deň sa však nezačal sľubne a keď ma omrzelo plašiť nárekom „okoloidúce" holuby, zaspal som. Po prebudení ma čakalo prekvapenie. V čiapke predo mnou ležala okrem niekoľkých drobných mincí aj tisícka. O tejto chvíli som sníval, odkedy som na ulici. Zrazu som však vôbec netušil, na čo by som ju minul. Prvá myšlienka patrila návšteve lahôdok na rohu, ale tú som hneď zahnal. Takú nóbl krásku som nemohol vymeniť za niečo obyčajné, ako sú párky a pivo.
Rozhodol som sa trochu poprechádzať. Zastal som pred obchodom, z ktorého vychádzali dve dievčiny. Radovali sa z nových topánok. V tom momente sa mi kúpa nových topánok zdala ako tá najrozumnejšia vec, ako minúť tisícku. A tak som prvýkrát po asi desiatich rokoch stlačil kľučku na dverách obchodu s obuvou.
Po minútach zúfalého motkania sa medzi regálmi som natrafil na pár vysnívaných čižiem. Predavačka si však moje peniaze nevzala, len si ma prezrela a potom niekde zmizla. Po chvíľke sa vrátila aj so statným strážnikom. Ten mi začal dávať nepríjemné otázky týkajúce sa fialového kúska papiera, ktorý som pevne stískal v ruke. Urazilo ma, keď ma obvinil, že som ho ukradol. Vyzval ma, aby som išiel s ním. Nezaváhal som a pustil som sa do behu. Ani neviem, prečo som tak urobil, veď som tie peniaze neukradol.
Bola už takmer tma a ocitol som sa pred svojou kostolnou bránou. Odrazu som sa cítil sám a opustený. Z kostola vychádzalo žiarivé svetlo, práve prebiehali bohoslužby. V ten večer som tam vstúpil. Za celý rok, čo bola mojím domovom kostolná dlažba, som sa to neodvážil urobiť. Cítil som sa pokojne a bezpečne. A toho človeka vpredu tuším poznám. Nemýlil som sa. Bol to môj brat. Pred rokmi som jeho a tiež celú rodinu sklamal a opustil. Dojalo ma, že sme celý čas boli tak blízko a napriek tomu sme sa nestretli. Zakryl som si tvár a rozplakal som sa. Keď som zdvihol hlavu, bol som už v kostole sám. Aspoň som si to myslel. Niekto ma zrazu jemne chytil za plece. Bez slova sme si s bratom padli do náručia. Odrazu sa veci vyjasnili a mne sa začal črtať nový život.
A čo bolo s mojou tisíckou? Ako sme vychádzali s bratom ruka v ruke z kostola, uvidel som na svojom mieste pred bránou sedieť starého Doda. Najprv sa ma zmocnila zlosť, ale potom som sa pozrel na brata a pochopil som. Bez slova som vytiahol z vrecka svoju tisícku a hodil ju Dodovi do starého zaprášeného klobúka...
KRISTÍNA BARTOŠKOVÁ
(Redakcia si vyhradzuje právo krátiť príspevky)
