Možno preto, že sa cítim stará, možno preto, že mám nervy „na dranc", možno preto, že cez obed som niekedy snob, mám rada reštaurácie, v ktorých je aspoň relatívne ticho ačašníci, ak už nie sú aj priamo milí, tak aspoň nie sú nadutí. A poznám aspoň tri reštaurácie, ktoré tieto podmienky spĺňajú a ešte mi v nich aj chutí. Chez David, Zámocká 13
Ísť do židovskej reštaurácie som túžila už dávno, a dosť dávno ju aj otvorili, ale akosi som sa nevedela odhodlať. V duchu predsudkov, ktoré panujú na Slovensku, som si myslela, že aj do kóšer reštaurácie patria len vyvolení a že tam teda nemôžem ísť len tak. Lenže potom som si začala čítať jednu za druhou knihy amerického židovského spisovateľa Chaima Potoka a do Chez David sa mi už nedalo neísť. A tak som tam viac než pred rokom začala chodiť. Medzičasom už síce prestali variť kóšer, ale mne to, čo ponúkajú, chutí aj tak, akurát za sleďovým šalátom s cibuľou mi je smutno (aj keď ten možno z jedálneho lístka zmizol aj preto, že nikto okrem mňa nebol ochotný zjesť uprostred dňa asi tak dvadsať deka surovej cibule). Našťastie, pstruh s cesnakom a chrenom aj šolet na jedálnom lístku zostali a aj pomazánky na zahryznutie pred jedlom sú stále rovnako dobré. A ako som spomínala už v úvode, je tam ticho - etnické pesničky síce púšťajú, ale je to len také ševelenie. A aj čašníci sú milí a ochotní. Navyše, nikdy sa mi nestalo, že by bolo plno.
Limbach, Vinohradnícka 30
Ako sa reštaurácia volá, vlastne ani neviem. Objavila som ju pred rokmi, keď mama ešte učila a cez prázdniny išla na takzvaný EXOT, čo bol akýsi prázdninový poznávací kurz pre učiteľov. Išla som ju odprevadiť až na miesto, kde mala bývať - do penziónu v Limbachu. A dole bola reštaurácia. Veľmi príjemná. Pravidelnejšie ju však navštevujem až v posledných rokoch. Najradšej na jeseň, keď sú husacie hody, lebo tie husi, čo majú tam, vykrmovali určite odborníci - sú mäkučké a lahodné. Aj dusenú kapustu robia presne podľa mojej chuti. Ak sa tam vyberiete, sadnite si, ak bude voľné, hneď k peci. Je zelená, keramická a príjemne z nej sála teplo. Navyše, aspoň nebudete vidieť na stenu s obrázkami politikov, ktorí reštauráciu navštívili. P. S. Husacie hody ešte trvajú.
U vodníka, Lovinského 4
Mám rada ryby, krevety, mušle, a keď na to mám, aj homáre. Voľakedy (teda ešte asi pred rokom) som na ne po výplate chodievala do reštaurácie Caribics. Už nechodím, lebo hoci je tam ticho a to, čo vám ponúkajú, nie je chuťovo žiadna maličkosť (že ani cenová, to by som im ešte odpustila, keďže si tieto lahôdky neviem odpustiť), ale akosi mi prekáža, keď má čašníčka pocit, že hosť nie je hoden jej obsluhy a vlastne by sme si mali vymeniť úlohy (asi nechodím oblečená dosť nóbl) a vykrikuje: Už si nezapaľujte, už vám nesiem predjedlo. Alebo si objednáte homára, ktorého vám neukážu, ako je zvykom, a potom dostanete namiesto účtu, s akým ste zhruba rátali, raz taký. Už mi značne chýbala ich slávková polievka, keď som náhodou naďabila na reštauráciu U vodníka. Príjemná obsluha, príjemné (a nesnobské) prostredie, vynikajúci vyprážaný kapor, dobré halászlé. A dá sa tam obedovať aj viackrát ako raz za mesiac za slušné ceny. Takže: Hurá na ryby!
