Mladý pár bezdomovcov býval v jaskynnom otvore, mali tam koberce, gauče a dokonca aj malý bojler. Všetky veci sú teraz v kontajneri vedľa ubytovne.
Polícia po sťažnostiach občanov v utorok vysťahovala 21 bezdomovcov, ktorí obývali katakomby pod Bratislavským hradom. Päť z nich sa nedobrovoľne dostalo do ubytovne na Zlatých pieskoch, ktorú prevádzkuje občianske združenie Domov pre každého, ostatných presídlili do Petržalky. Vladimír Turánek, predseda Domova, tvrdí, že kapacita je permanentne naplnená. „Teraz je v ubytovni dokopy 27 ľudí. Aj s tými, ktorí pribudli predvčerom.“
Každý nový prisťahovalec sa musí, niekedy aj na nátlak ostatných, naučiť pravidelne dodržiavať hygienu. Za bývanie sa tu mesačne platí tisíc korún. Vymáhanie tejto sumy je však často veľmi problematické, pretože väčšina z tých, ktorí sa sem nasťahujú, nemá z čoho zaplatiť. Občianske združenie sa preto snaží sprostredkovať im aj prácu. „Väčšinou načierno,“ hovorí Turánek, „viete, kto zamestná človeka, ktorý pred chvíľou vyliezol z kanála? Pracovná zmluva sa podpíše až neskôr. Inak by to nefungovalo.“
Zvláštnu kategóriu bezdomovcov tvoria dôchodcovia. Niektorí celé dni presedia na izbe. Odmietajú akýkoľvek kontakt s klubom dôchodcov. Domovy dôchodcov zase neprejavujú záujem o nich. Chýbajú im totiž peniaze a ich kapacity sú tiež plné. „Máme tu však aj jednu 75-ročnú babku so psom, ktorá nechce o domove dôchodcov ani počuť, kým jej tam nedovolia chovať psa. Radšej ju zatiaľ nechávame u nás. Bez svojho psa by sa pominula od žialu,“ hovorí Turánek.
Mladí ľudia, s ktorými sa tu stretávame, sa väčšinou dostali na ulicu priamo z detského domova alebo ústavu pre mládež. Podobný osud mal aj 24-ročný mladík, jeden z tých, čo bývali pod Bratislavským hradom. „Bol som odmalička vychovávaný ústavmi a polepšovňami. Dostal som sa tam za šikanovanie,“ hovorí mladý muž, ktorý sa nechce predstaviť.
Jeho 27-ročná družka chce tiež zostať v anonymite. Do Bratislavy sa prisťahovala z Michaloviec. Pochádza z piatich detí a s druhom sa zoznámila na diskotéke v Dúbravke.
Pod hradom bývali spolu viac ako rok v jaskynnom otvore. Jeho zariadenie podľa nich pripomínalo bežný byt. Mali tam koberce, gauče a dokonca aj malý bojler. Všetky veci sú teraz v kontajneri vedľa ubytovne. Dnu sa už nezmestia. Nakoniec, načo by im aj boli. Majú tam takmer všetko, čo treba na prežitie. Postele, sprchy, splachovací záchod a kuchynku. Vedia však, že sú tu len dočasne. Kým si nenájdu prácu a lepšie bývanie. Vladimír Turánek, ich „nadriadený“, je optimista: „Dobrých 90 percent z nich sa uchytilo. Treba na nich však neustále tlačiť. Keby sme to nerobili, zostali by tu večne. A to si nemôžeme dovoliť.“
JURAJ HARUŠTIAK
