FOTO - ARCHÍV
Na Hlavnom námestí číslo 6 stojí neobarokový palác, ktorý dal postaviť František Palugyay v roku 1882. Na jeho mieste stál do roku 1880 vysoký dom, ktorý pre jeho výšku a hranolový tvar nazývali Burgom a považovali ho za najstarší dom v meste. Tradícia hovorí, že tento dom bol prvým objektom, v ktorom zasadala bratislavská mestská rada.
Nuž a tento dom bol známy ako dom strašidiel, aký nemali ani mnohé väčšie mestá v strednej Európe. Raz v 14. storočí Bratislavu obliehal silný a neľútostný nepriateľ. Predchádzal ho chýr, že pustoší mestá a zabíja matky i deti. Niet sa čo diviť, že zatiaľ čo muži pri obrane mestských múrov a bášt bojovali, starci, ženy a deti sa zhromaždili na veľkom radničnom priestranstve a úzkostlivo čakali na rozhodnutie mestskej rady. Mestská rada napokon zvážila, že najlepšie bude poddať sa nepriateľovi a vydať mu mesto. Predtým však chceli obmäkčiť nepriateľa bohatými darmi, aby ušetril živoy žien a detí. Mestský trubač vyzval z Michalskej veže nepriateľa, aby zastavil boj a prijal deputáciu mesta. Nepriateľský veliteľ súhlasil. Vojaci vytiahli mreže a spustili padací most, ktorý viedol ponad priekopu pred Michalskou bránou. Dvanásti bielovlasí starešinovia kráčali po moste v ústrety svojmu smutnému osudu.
Strašenie spustila kliatba
Nepriateľ však nedodržal slovo. Keď starci opustili most, vrhol sa na nich a pozabíjal ich. Obrancom sa až po dlhom a vyčerpávajúcom boji podarilo nepriateľa odohnať spod mestských hradieb. Jeden zo starcov pred posledným vydýchnutím vyslovil strašnú kliatbu na nečestného nepriateľského vojvodcu.
To bol začiatok nezvyčajných úkazov v tomto dome, ktoré potom trvali stáročia. V nočných hodinách, keď po uliciach chodili len mestské stráže, bolo v strašidelnom dome počuť rinčanie zbraní a dupot ťažkých čižiem po kamenných schodoch. Na námestie prenikal hrmot a jačanie. Niektorí videli i červené pohybujúce sa svetlo v oknách na štvrtom poschodí, akoby tam ktosi nepokojne chodil. Objavovalo sa hlavne vtedy, keď mestu hrozilo nebezpečenstvo napadnutia. Lenže aj strašenie má svoje pravidlá. Živá bytosť sa nemá veľmi starať o nadprirodzené tajomstvá.
Dvanásť starcov s guľôčkami
Presvedčila sa o tom jedna zo slúžok, ktorá raz neskoro večer vyšla s vedrom na poschodie, kde mala zakúriť. Zvedavosť jej nedala a kľúčovou dierkou sa pozrela do tajuplnej miestnosti. To, čo uvidela, jej dlho nedalo spať. Za dlhým stolom sedelo na zlatých stoličkách dvanásť bielovlasých starcov, ktorí sa hrali so zlatými guľôčkami. Takú novinu si slúžka nemohla nechať pre seba. Rýchlo bežala na prízemie, aby oznámila pánom, čo videla. Cestu jej však zahatalo dvanásť starcov a jeden ju prísne varoval. „Ak prídeš ešte raz, umrieš a budeš s nami navždy zasadať.“ Slúžka nikomu nič nevyzradila. Ale to, že sa so starcami zhovárala, mohla dokázať. Ráno našla pri svojej posteli vedro, s ktorým sa vybrala na poschodie, a namiesto uhlia v ňom boli samé zlaté dukáty.
Stopy po zúrivom boji
Popularita vznešených a šľachetných strašidiel v očiach bratislavských občanov značne stúpla po ďalšej príhode. Jej účastníkom bol istý francúzsky seržant. Keď Bratislavu v roku 1805 obsadili napoleonské vojská, vojaci sa nasťahovali aj na štvrté poschodie strašidelného domu. Nešťastný seržant si vybral práve strašidelnú komnatu, a preto sa v noci nevyspal. Až do rána sa musel mečom brániť proti dvanástim bielovlasým starcom, ktorí ho chceli zahrdúsiť. Ani táto príhoda nie je vymyslená, lebo až do zbúrania domu sa mohol každý presvedčiť, že v miestnosti boli viditeľné stopy po zúrivom boji a po úderoch meča na stenách i v nábytku.
Duch v krásnom rubáši
Posledný raz dalo bratislavské strašidlo o sebe vedieť rok pred zrúcaním domu. Štvrté poschodie si prenajal jeden bratislavský krajčír. Keď bila polnoc, zobudil sa na zvuk krokov. Keby sám nevidel, neveril by. Po izbe sa prechádzal duch s bielou bradou, v krásnom rubáši a v ruke držal zvitok pergamenu. Potom sa na chvíľu zastavil, zahľadel sa na prekvapeného krajčíra v posteli a kráčal ďalej. Krajčír by bol vyskočil z teplej postele, ale pri každom pokuse starec naňho výhražne pozrel. Krajčír to do rána akosi vydržal, ale na druhý deň sa z domu odsťahoval.
JOZEF KOČI
