Viktória Fraňová bude mať aj so svojím dánskym partnerom Klausom Kongsdalom na bratislavskú Grand Prix v tanečnom športe pekné spomienky. V latinskoamerických tancoch sa im podarilo zvíťaziť.
FOTO PRE SME – LADISLAV VLHA
Na jednej z piatich najprestížnejších svetových súťaží v tanečnom športe, bratislavskej Grand Prix si prvenstvo v latinskoamerických tancoch vybojoval zmiešaný dánsko-slovenský pár Klaus Kongsdal – Viktória Fraňová. Predseda Slovenského zväzu tanečného športu Milan Tomašovič túto Pezinčanku, ktorá kedysi tancovala aj za bratislavský tanečný klub DUO Istrochem, označil za najlepší slovenský export. Pred siedmimi rokmi ju na súťaži v Anglicku oslovil jej súčasný partner, či by s ním nechcela tancovať v Londýne. Po troch rokoch v hlavnom meste Anglicka sa presunuli do Dánska, kde trénujú aj teraz a žnú svetové úspechy. Päťnásobní majstri Dánska získali tento rok tretie miesto na majstrovstvách sveta v latinskoamerických tancoch v St. Peterburgu. O svojich úspechoch nám rozprávala 26-ročná VIKTÓRIA FRAŇOVÁ.
V čom ste v Bratislave prevýšili svoju konkurenciu?
„Priznám sa, neviem. Tancovala som a na ostatné páry som sa veľmi nepozerala. To vedia rozhodcovia a zrejme to cítia aj diváci. Viem iba jedno. Na parkete sme sa cítili dobre, kompaktne, tancovali sme sami pre seba, pre tú chvíľu.“
Mnohé tanečné páry stavili na akrobaciu a často aj na prehnané herectvo. Vy tancujete jemne a nenápadne. Ako to, že máte taký úspech?
„Je veľmi dôležité, aby mal pár výrazný osobitý štýl a myslím, že nám sa to darí. Nesnažíme sa o akrobaciu, ktorú si človek hneď všimne. To, čo robíme my s Klausom, je skôr o atmosfére, ako sa dotkneme, ako sa na seba pozrieme. Latinskoamerický tanec je jemný flirt a hra.“
Vyhrali ste, potrebujete ešte čosi zlepšovať?
„Stále zlepšujeme všetko. Cibríme štýl, techniku, dynamiku aj choreografiu. Keď už nie je čo zlepšiť, je to koniec, znamená to, že sa vývoj páru zastavil.“
S ktorými trénermi ste najčastejšie v kontakte a ako často ste na tréningovom parkete?
„Okrem výbornej dánskej trénerky Lene Jamesovej, ktorú vidíme každý deň, máme konzultačných trénerov. Napríklad choreografa z Holandska Ruuda Vermeja, s Angličanmi Petrom Maxwellom a Shirley Balacovou pracujeme na technike. Trénujeme štyri hodiny denne, takže do týždňa asi 28 hodín.“
Čo oceňujete na svojom partnerovi?
„Jeho úžasnú osobnosť, je to jeden z milióna, úžasný človek. Sme spolu už sedem rokov a keby bol iný, asi by sme to tak ďaleko nedotiahli. Sme naozaj kamaráti. Ak mám predsa len ponorkovú nemoc, idem si oddýchnuť na Slovensko, dáme si pár dní pauzu a všetko je opäť v pohode.“
Na bratislavskej Grand Prix sa žiaden zo slovenských párov nedostal do finále. Čo im bráni, aby sa dostali tak vysoko ako vy?
„Slovenské páry majú veľa talentu a málo sebadôvery. Možno je to komplex malého štátu, neviem. Ja som si nedostatok sebadôvery uvedomila, keď som začala tancovať s Klausom. Treba sa zbaviť neistoty, zamyslieť sa nad tým, ako na parkete vystupovať, ako sa predať.“
Okrem sebavedomia často slovenským párom chýbajú aj financie. Ako je to v Dánsku?
„Funguje tam organizácia Team Denmark, ktorá financuje náklady najlepších dánskych športovcov. Nám napríklad prepláca letenky na súťaže. Také niečo by sa zišlo aj na Slovensku, myslím, že by to veľmi pomohlo. Akurát si neviem predstaviť, odkiaľ by sa na to vzali peniaze. V Dánsku to ide zo štátneho rozpočtu, majú vysoké dane, takže si to môžu dovoliť.“
Vrátite sa raz na Slovensko?
„Neviem či definitívne, ale určite sa budem stále vracať. Mám tu rodinu, tá ma sem ťahá. Každopádne som na Slovensku minimálne každé dva mesiace. Aj s Klausom chodíme učiť slovenské páry do bratislavských tanečných klubov.
ELA NAHÁLKOVÁ
