, vchod do Raygerovej (Bubenkovej) ulice v roku 1940. FOTO – ARCHÍV P. HORANSKÉHO
Vodný vrch
Zástavba na južnom svahu Vodného vrchu obrátenom k Dunaju dostala úradné pomenovanie na zasadaní mestskej rady 28. júla 1897. Na jeho hornú terasu vystúpime z Cesty Márie Terézie, z Podhradského nábrežia prídeme na Schody pri starej vodárni aj na Šťukovu ulicu, zo Starého Mesta sa ta dostaneme cez Židovskú ulicu alebo po Zámockých schodoch.
Na pustom skalnatom vrchu začali v poslednom čase vysádzať stromy, lebo padajúce skaly ohrozujú domy na Oeserovej ulici. Kedysi boli na vrchu vinohrady, svedčia o tom stredoveké záznamy aj rytina z roku 1574. V roku 1517 získalo tu vinohrad aj mesto.
Oproti Vodnému vrchu sa kedysi rozprestieral ostrov zvaný Geraidt, kde prekvitalo záhradníctvo. V závetoch sa spomína hodne výnosných záhrad v tejto lokalite. Nevedno, či ten zalesnený ostrov, oživený pasúcimi sa jeleňmi, má byť Geraidt. Pečňa to v nijakom prípade nie je, lebo by musela byť zobrazená rovnobežne s náprotivným brehom.
Schody pri starej vodárni a Vodná veža
Tieto schody dostali pomenovanie 28. júla 1879. Spájajú Podhradské nábrežie a Cestu Márie Terézie s Vodným vrchom, prípadne s Oeserovou a Floriánskou ulicou a Hradom.
Okrem toho pripomínajú aj Vodnú vežu, ktorá kedysi stála na Vydrici neďaleko Dunaja. Nachádzala sa na mieste dnešného cisárskeho a kráľovského proviantného skladu a strážila dunajský brod, bdela nad plavbou a vyberala mýtne poplatky. Toto mýto sa spomína v dokumente z r. 1407 a v listine z r. 1410 sa hovorí o mýte pri Vodnej veži. Toto bol Horný prievoz, Dolný prievoz bol pravdepodobne poniže dnešného stáleho mosta cez Dunaj, vyhol sa mestu a dopravil pasažierov priamo do Prievozu alebo k vrakunskému prievozu.
Vodná veža nebola teda baštou mestského opevnenia, no aj tak hrala dôležitú úlohu pri obrane hradu a mesta. Kráľ Ondrej III. daroval 2. marca 1287 za zásluhy o znovudobytie Vodnej veže županovi Karolovi Sándorfimu Šamorín v prešporskej župe. Na rytine z roku 1574 s pohľadom na mesto od juhu vidieť štvorhrannú poschodovú vežu so sedlovou strechou. Odjakživa bola majetkom pilišského opátstva, lebo ju dal postaviť opát na opevnenie hradu.
Pri veži vyberali mýto
Časť vydrického mýta, teda mýta pri Vodnej veži, patrila aj prešporskej kapitule, o čom svedčí listina z roku 1370. Podľa záznamov a tradície patrila časť príjmov z prievozu aj farnosti sv. Vavrinca, zmienky o tom nachádzame v rokoch 1419, 1462 a 1468. Ďalšiu časť, dvanástinu príjmov za prievoz, venovali súkromné osoby prešporskému kláštoru sv. Františka, ktorý ju užíval ešte aj v roku 1503.
Okrem toho vieme, že kráľ Žigmund vykúpil vydrickú vežu od pilišského opátstva a 31. decembra 1401 ju daroval Jakubovi a Gašparovi Bonaventurovcom, čo 20. septembra 1402 osobne potvrdil. Ba čo viac, 6. októbra 1402 im daroval aj domy so všetkým príslušenstvom, stojace na úpätí Hradného vrchu za Vodnou vežou.
V stredoveku boli vinohrady aj v okolí veže, svedčí o tom testament Kataríny Hoferovej z roku 1500, v ktorom zanecháva svojmu synovi Petrovi „den weingarten gelegen vor dem Thurn“ (vinicu pred vežou).
Spomeňme ešte, že v roku 1440 za čias Rozgonyiho zaútočili prešporskí mešťania na Vodnú vežu a dobyli ju. V roku 1442 Mikuláš Teginger (maliar) z poverenia mestskej rady zreštauroval sklené okná na Vodnej veži.
(Nabudúce Oeserova ulica.)
Úryvok z knihy Tivadara Ortvaya Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie. Kniha pôvodne vyšla v roku 1905. Názvy ulíc a miest sú dobové, niektoré námestia sa zmenili na ulice a naopak, prípadne zbúraním úplne zanikli.
Vyšlo vo vydavateľstve Albert Marenčin PT.
