„Zatiaľ chcem byť verná čistote fotografie,“ hovorí fotografka Ingrid Patočková. V pozadí portrét Vločka.
Raz jej liečiteľka povedala, že fotografovaním nekradne podľa starej indiánskej tradície dušu, ale dušu daruje. Portrétované ženy oslovuje na ulici a keď ich zobrazí podľa svojho zámeru, v novej polohe sa nájdu. Študuje film, pretože za každou fotkou vníma príbeh a často jej jeden záber na to nestačí. Fotografka INGRID PATOČKOVÁ.
Výstava Banálne príbehy II v Café Galérii Parnas nedávno skončila. Aké boli ohlasy?
„Za portrétované osoby som si vybrala iba ženy a dievčatá. ,Dvojka‘ je vyjadrením toho, čo môžu predstavovať, rola ženy je strašne široká. Som rada, že fotky boli vystavené v priestore, kde môžu viac komunikovať s ľuďmi. Niekoľko fotografií putovalo aj na spoločnú výstavu Portrét v slovenskej fotografii, otvára sa zajtra v Michalskom dvore v rámci Mesiaca fotografie.“
Ako na „ženskú“ výstavu reagovali muži? Ktorá fotografia sa im najviac páčila?
„Každý má nejakú favoritku. Niektorým mužom sa skôr páčili podľa fyzickej krásy. Nezobrazujem len ženy preto, že by som bola feministka, ale je to forma provokácie. Ide mi o človeka ako takého, nielen o ženy.“
Fotografie nie sú vytvorené počítačovou grafikou, ale pôsobia tak.
„Je to taká alchýmia. Pracovala som technikou dvojexpozíciie, takže až na fotke uvidíme konečný výsledok. Najprv naexponujem len portrét a až potom pozadie. Každá osoba má nejaký charakter a ide o to vystihnúť identitu, rolu, ktorú pre mňa predstavuje.“
S počítačovými úpravami je však menej roboty, nie?
„Neodsudzujem nikoho, kto pracuje s počítačom. Dnes je umením vlastne aj samotná myšlienka, nápad, prostriedky, aké sa použijú. Zatiaľ chcem byť verná čistote fotografie. Veľa vecí, ktoré sa robia na počítači, sa dá urobiť prirodzenou cestou. U mňa ide aj o také ,oklamanie‘ diváka. Rada sa pohrávam.“
Ženy a dievčatá ste zastavovali aj na ulici. Podľa čoho ste si vyberali? Ako reagovali?
„Väčšinou pozitívne. Je to pre ne aj kompliment a hlavne je to iné, ako keď ich osloví muž. Už vo chvíli, keď portrétovanú osobu zbadám, viem, ako ju chcem zobraziť. Každý človek evokuje nejaké city. Nemyslím si, že fotograf na to, aby mohol urobiť dobrý portrét, musí osobu poznať. Človeku sa jeho život odzrkadľuje v tvári. Stáva sa mi, že keď vymyslím portrétu meno, dievčina sa mi prizná, že rovnako alebo podobne ju už niekto volal.“
Spolupracovali ste s maliarkou Galinou Lišhákovou. Ako sa dá spojiť práca maliarky a fotografky?
„V reálnom priestore – v rohu miestnosti alebo na stenách sme namaľovali obraz, ktorý sa mohol fotografovať len z jedného bodu, inak by ilúzia zobrazených predmetov nefungovala v perspektíve. Bežný človek dnes ešte nepovažuje fotografiu za umenie. Myslí si, že s fotografovaním nie je žiadna robota. Chceli sme narušiť túto predstavu. A k tomuto, myslím, prispeje i akcia pripravená aukčným domom SOGA ku koncu Mesiaca fotografie – každý vystavujúci poskytne dve fotografie a neskôr sa budú dražiť.“
DOROTA KRÁKOVÁ
FOTO PRE SME – MARTIN KALISKÝ
