Článok pokračuje pod video reklamou
Ruský a sovietsky spisovateľ Iľja Grigorjevič Erenburg (na snímke) (1891 – 1967) žil pred prvou svetovou vojnou v emigrácii v Paríži, v tridsiatych rokoch pôsobil ako dopisovateľ v západnej Európe a Spojených štátoch. Začínal ako básnik, ale ťažiskom jeho diela sú romány, novely a poviedky. Poviedky z kúzelnej knihy Trinásť fajok boli u nás dokonca i sfilmované. Erenburg žil v prostredí parížskej bohémy a aj v období medzi vojnami mal intenzívne vzťahy s európskou kultúrnou elitou. I preto je jeho memoárové dielo Ľudia, roky, život také pútavé.
Slováci sú nezištní, so širokou dušou
Priateľstvo s DAV-istami vytvorilo u Erenburga úprimný a vrelý vzťah k Slovensku. Roku 1936 sa zúčastnil na zjazde Slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach a priateľstvo s Vladom Clementisom podporila hádam aj ich spoločná fajkárska vášeň. Erenburg spomínaval nielen na tisoveckú zubrovku, ale i na typickú slovenskú zapekačku, ktorú od neho dostal v Paríži. „Slováci sa mi hneď zapáčili, bolo v nich mnoho nezištnosti, niekedy i naivity, takej naivity, ktorá je prejavom šírky duše… Slovensko na mňa urobilo dojem zeme dávnej minulosti: dedinčanky chodili v krásnych pestrých krojoch z doby baroka, muži v niektorých oblastiach nosili zástery, kríže na cintorínoch boli pomaľované ako veselé hračky. Neskoršie som videl, že slovenských spisovateľov trápia rovnaké problémy ako mňa. Našiel som na Slovensku mnoho dobrých priateľov – básnika Novomeského a iných.“
Svetová kuriozita
V Bratislave bol Erenburg niekoľkokrát. So svojimi spisovateľskými a básnickými priateľmi vždy zašiel pod viechu. Viechy zaujali mnohých umelcov či návštevníkov mesta a niektorí ich dokonca (či život v nich) považovali za svetovú kuriozitu.
Viecha bola inštitúcia, kde existovala a kde sa praktikovala bratislavská občianska demokracia v reálnom živote. Pri poháriku či džbáne malokarpatského vína vedľa seba sedávali príslušníci všetkých bratislavských etník. Elektrikár s lekárom, remeselník s univerzitným profesorom, študent s riaditeľom banky. A spievali sa slovenské, nemecké i maďarské pesničky.
Družba pod viechou
V Bratislave mal každý vinohradník podľa tereziánskych regúl právo jeden týždeň do roka čapovať víno v malom vo svojej pivnici. Nad dvere zavesil „viechu“, suchú chvojku. Čapovalo sa na dvore, pod bránou, v kuchyni, v spálni, všade, kde sa dalo sedieť či stáť. Erenburg vystihol atmosféru takto:
„Vlado Clementis ma zaviedol ‘pod viechu‘. Miestnosť bola plná ľudí, bolo hlučno. Prišli muzikanti, predavači praclíkov a oštiepkov. Pri našom stole sedeli mladí slovenskí spisovatelia. Clementis rozprával o víťazstve marxizmu, ale potom zrazu zanôtil pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a nazbíjané bohatstvo rozdával bedači. Všetci sa pridali. Clementis s úsmevom, v ktorom som cítil pokoru i hrdosť, povedal: Takí sme my Slováci…“
