Dovolím si napísať, že Danglár, terajší Verne, bol podnikom generácie dnešných tridsať- až štyridsiatnikov, ktorí sa točili okolo divadla, literatúry a hlavne výtvarného života v Bratislave. Keďže bývalý Danglár sídlil vedľa VŠVU, formovali sa tu rôzne názorovo príbuzné skupiny, ktoré chtiac-nechtiac ovplyvňovali svoje okolie.
Dnes je to už úplne iný podnik s úplne iným duchom a inou skladbou hostí. Dnes je to Verne. Chodievam sa tam poobede učiť angličtinu. Majú tu dobrý voňavý vanilkový čaj, tiramisu a príjemnú obsluhu. Je to subkultúrny podnik. Stretávajú sa v ňom ľudia rôznych štýlov, jazykov, mladí, starí, s kravatami aj bez.
Na prostredie som si musela najprv zvyknúť. Interiér tvorí zmes rôznych štýlov a vôní. Nachádzajú sa tam stoličky a lavice zo starých meštianskych domov, ale aj moderný nábytok dneška. Človeku sa z toho točí hlava. Jediným šťastím je, že miestnosti sú členené rôznymi stĺpmi a stenami, a tak sa tu dá poľahky vytvoriť intímnejšie prostredie. Najlepšie sa sedí za stĺpom vpravo vzadu, ale v pondelok a vo štvrtok mám toto miesto obsadené na hodinu angličtiny.
Koník pub, Mlynské Nivy
Keď mám čas, smäd a hlad a nachádzam sa neďaleko Autobusovej stanice Mlynské nivy, nakuknem do zadymeného Koník pubu. Okrem príjemných zákazníkov a usmievavej obsluhy z každej voľnej plochy na stene sa na mňa pozerá pripomienka minulosti. Vážne tváriaca sa busta novodobého slovenského politika pána M. či prísny pohľad teoretika socializmu a možno prvého súdruha, ktorého priezvisko sa zhodou okolností začínalo tiež na M. Po čase strávenom v dobrej spoločnosti sa títo páni už aj usmievajú. Jediná výčitka k podniku je, že sa tu zle sedí. Celý priestor vytvorili v country štýle. Lavice sú príliš úzke, tlačia a sú nepríjemné. S dobrou partiou (vtedy nevadí ani hlasný televízor priamo nad hlavou) sa tu však vždy sedí príjemne. A keď čašníčka prinesie dobrú huspeninu a k nej pivo, je mi dobre na svete.
Aero, Ventúrska ulica
Pre zasvätených i budúcich zasvätencov: Aero je Depreso. Prečo vznikol takýto názov, neviem, ale myslím si, že ho vymysleli študenti VŠMU (sídliacej oproti), keď v bohémskych depresiách hľadali rozptýlenie. Počas štúdia som tam bola, častým hosťom. Keď som niekoho hľadala, našla som ho tam, keď som mala niekomu niečo odovzdať, nechala som mu to v Deprese.
Depreso je studňa pokladov pre scenáristov. Odohrávali sa v ňom lásky, sklamania, malé rodinné tragédie, svadby, siahodlhé debaty , bojovalo sa tam, zmierovalo sa tam, proste dialo sa tam všetko, čo patrí k životu. Nad všetkým „kraľovali“ dve dámy, ktoré sa striedali za barom. Vždy si nás vypočuli, dali nám na sekeru a poprípade naše príbehy podávali ďalej. Dnes navštevujem Depreso sporadicky, ale vždy cítim nostalgiu, ktorú hneď zaženie nemeniaca sa čašníčka s pohárom vínneho striku a novými, príbehmi z Depresa.
