V roku 1949 sa v Redute v medzištátnom zápase stretlo Československo s Anglickom v zostave Tokár (prvý zľava) a Marinko (druhý zľava). Angličania stoja na pravo od nich. Prehrali sme 2:3. FOTO – ARCHÍV
Medzinárodný stolnotenisový turnaj reprezentačných družstiev Dunajský pohár pokračoval v januári 1949 v Bratislave tretím ročníkom. Prebiehal v „ovzduší zjednotenej telovýchovy“ a v jeho čestnom výbore figurovali viaceré významné osobnosti verejného a politického života. V Redute prebiehali zároveň štvrté povojnové medzinárodné majstrovstvá Československa v stolnom tenise.
Z prihlásených krajín: ČSR, Francúzsko, Juhoslávia, Maďarsko, Rakúsko, Taliansko, sa neprezentoval juhoslovanský tím. Favoritmi na prvenstvo boli naši majstri sveta družstiev z rokov 1947 i 1948. Podľa prognóz im mali na päty stúpať Maďari. Tí pricestovali v „ozdobnom“ zložení Koczián, Sidó, Soós, doplnení Szepesim.
Otvorenie III. ročníka Dunajského pohára bolo nečakane komorné. Súťaž totiž časovo kolidovala s hokejovým zápasom anglických profesionálov Harringay Racers proti ČSR. V prvých zápasoch favoriti nezaváhali, naši hráči porazili Rakúšanov 5:0 v zostave Váňa, Andreadis, Marinko. Po víťazstve Maďarov nad Francúzmi i Talianmi čakali naši južní susedia na svojho finálového súpera. Ním sa stala reprezentácia ČSR, ktorá jednoznačne zvíťazila nad Francúzmi a Talianmi.
Za favoritov finále väčšina považovala domácich, no maďarskí stolní tenisti nakoniec zvíťazili 5:2. Pretože to bolo tretí raz, trofej získali natrvalo. Športová tlač vtedy napísala, že „ich víťazstvo je nesporne veľkým prekvapením, lebo v posledných rokoch dokázalo aj B-mužstvo Československa dva razy zdolať Maďarov.“ Finálové vystúpenie nevyšlo Tokárovi, ktorý mal byť „našou tajnou zbraňou“, keď prehral všetky tri zápasy. Vo švíkoch praskajúca Reduta nestačila svojou kapacitou 1500 divákov uspokojiť záujem verejnosti o turnaj.
Odborné stolnotenisové kruhy i novinárska obec sa zhodli na tom, že naši susedia mali tentoraz všestrannejších a technickejších hráčov, ktorí predviedli kvalitnú a precíznu hru a trofej získali zaslúžene. František Tokár, ktorému sa v Redute nedarilo, mal príležitosť na reputáciu ešte v tom istom roku na majstrovstvách sveta v Štokholme. Zvládol ju vynikajúco. Stal sa majstrom sveta vo štvorhre spoločne s Andreadisom. Navyše pridal k zlatu aj striebornú medailu ako člen družstva mužov ČSR v tímovej súťaži.
Autor: IGOR MACHAJDÍK(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v SR.)
