FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Sedemnásť mladých huslistov si vybral toto leto slávny husľový virtuóz Václav Hudeček do svojho majstrovského kurzu. Desať dní s ním mladé talenty strávili v Luhačoviciach. Hudeček tvrdí, že deti neučí, ponúka im svoje znalosti a skúsenosti. Kurz je elitný, podmienkou na prijatie je zvládnutie náročného repertoáru. Najlepší zo sedemnástich adeptov absolvuje s majstrom turné vianočných koncertov a získava majstrovské husle, ďalšími cenami boli sláčiky. Medzi sedemnástimi adeptmi bola ako jediná zo Slovenska aj LUCIA KOPSOVÁ z Bratislavy. Lucia má sedemnásť rokov a chodí do tretieho ročníka konzervatória k profesorke M. Karlíkovej.
Životné príbehy detí, ktoré sa zúčastnili na kurze, boli často osudovo spojené s hudbou či husľami. Jedna z huslistiek si napríklad v siedmich rokoch vyrobila z túžby po nástroji husle z papiera. Máte vy nejakú osudovú motiváciu, zážitok?
„Hudbu. Chodievala som s mamou od detstva na koncerty a na husliach hrám od piatich rokov.“
Nie je to príliš zavčasu, zamerať sa od piatich rokov len na husle?
„Mám pocit, že som sa pre ne narodila.“
Je medzi huslistami na konzervatóriu rivalita?
„Strašná. Ale to je všade na svete.“
Cítili ste ako konkurentov aj kolegov na kurze u Hudečka?
„Tam sme boli všetci natoľko sústredení na hudbu, že na to nebol čas. Bola radosť porovnať sa s ostatnými. Boli sme tam sedemnásti a na každého mal Hudeček počas desiatich dní päť hodín. Cvičili sme a veľa o hudbe rozmýšľali a debatovali.“
A konkurencia po skončení štúdia?
„Obrovská. Väčšina huslistov totiž končí v orchestri alebo si založia kvarteto, najvyššie je však, samozrejme, sólista. Nás je v ročníku asi pätnásť. Niektorí odchádzajú aj v priebehu štúdia. Je rozdiel medzi hráčmi, ktorí berú husle ako poslanie, a tými, pre ktorých je hranie práca. Pre mňa sú husle prvoradé. A všetko sa im podriaďuje.“
Jedna z cien na konci kurzu bol sláčik z brazílskeho dreva so žiňami z chvosta mongolského koňa…
„To len tak výnimočne znie… Ale žine sú vždy z konského chvosta, akurát nie vždy z mongolských koní. Mať výborný sláčik a husle je veľmi dôležité. V sedemnástich rokoch mám prvé vlastné husle. Doteraz som hrávala len na požičaných nástrojoch.“
Okrem vás boli na kurze len huslisti z Česka, je veľký rozdiel medzi úrovňou mladých huslistov u nás a v Česku?
„V Česku hrajú mladšie deti oveľa náročnejší repertoár ako u nás. Aj na interpretačných súťažiach väčšinou víťazia české deti. U nás talentované dieťa síce chodí do hudobnej školy a cvičí, ale berie sa stále ako dieťa. V Česku ho berú a vychovávajú od začiatku tvrdo ako budúceho profesionála.“
Nestrácate motiváciu, keď sledujete hru takýchto profíkov?
„Nie. Myslím, že ju získavam. Ale mám svoj svet. Hrám najmä pre seba, lebo si neviem predstaviť život bez hudby. Netrápim sa tým, kto je okolo mňa lepší či horší. Ale zase nie som žiadny šialenec, necvičím desať hodín denne, chodím aj von, športujem, zabávam sa. Nespávam v husľovom puzdre. Tiež mám niekedy po piatich hodinách cvičenia pocit, že nie som celkom normálna. Je to náročné na psychiku. Myslím, že špičkový muzikant potrebuje takú starostlivosť ako vrcholový športovec.“
Čo si myslíte o hviezdach ako Vanessa Mae či Pavel Šporcl?
„Mne sa Mae nepáči. Jej interpretácia je efektná, akoby sa snažila zdramatizovať klasiku, ktorá je sama osebe už dosť dramatická. Je to povrchné a mňa by taká hra nenapĺňala. Šporcl, to je niečo iné. Hrá klasicky, akurát sa odlišuje oblečením. Zrieka sa slávnostného oblečenia – akoby chcel povedať, nič sa nedeje, len vám chvíľu zahrám. Mae robí populárnu hudbu, Šporcl sa len populárne oblieka.“
Akú hudbu máte rada?
„Romantickú – Čajkovského, Paganiniho a klasikov, ako sú Mozart a Beethoven.“
A moderná hudba? Oslovuje vás vôbec?
„Ale áno, mám rada napríklad Prokofieva… Jaj, mysleli ste súčasnú – pop a tak. To veľmi nie, ale napríklad mám rada džez.“
JANA PARKROVÁ
