Okrem mandolíny, akordeónu, saxofónov, fláut a perkusií zazneli na koncerte Čankišou aj nástroje, o ktorých sa neučí na hudobnej výchove – didjeridoo, havajská gitara, bubny djembe a jabara.
Napriek sychravému počasiu bolo v piatok v klube Za zrkadlom horúco. Etno koncert českej skupiny Čankišou priniesol pod strechu klubu exotiku a výrazné rytmy. Niektorí členovia skupiny pripomínali publiku nedávno skončené leto aj oblečením – krátkymi nohavicami či šľapkami. Sprievodná atrakcia – orientálna tanečnica, prišla dokonca naboso.
Okrem mandolíny, akordeónu, saxofónov, fláut a perkusií zazneli aj nástroje, o ktorých sa neučí na hudobnej výchove – didjeridoo podobný dlhému drevenému rohu, havajská gitara, bubny djembe a jabara, pripomínajúca bubon obalený rybárskou sieťou.
Spievali sa piesne čankského ľudu, národa známeho z románov Umberta Eca. Na otázku, či je čankský jazyk, ktorý sa ozýval z pódia, fiktívny, člen skupiny David Sivák odpovedal: „To nech si každý preberie. Nevie sa, ako to vlastne bolo.“
Podľa legendy národ Čanki vymyslel hudbu a rozšíril ju medzi ostatné národy. „Tí ľudia mali jednu nohu a skákali – to je veľmi rytmické, rytmickejšie ako krok. Takže najprv vzniklo niečo ako rap a potom hudba. Napriek tomu, že Čankiovia nikdy nebojovali, vymreli – asimilovali sa. Nezostali po nich žiadne písomnosti,“ povedal Sivák. Podotkol, že po nich napriek tomu zostali energetické odtlačky v aure Zeme, ktoré frontman skupiny údajne vďaka tomu, že má veľké telo, dokáže zachytávať a prezentovať ich vo forme melódií priamo na pódiu. S tým zachytávaním to však podľa frontmana Karla Heřmana nie je také ľahké: „Keď tvoríme, najprv si vymyslíme legendu. Čo pieseň vyjadruje, o čom je, aký dej bude sledovať. Až potom robíme hudbu.“
Obsah piesní zapisujú do krátkych básní haiku. Príbehy sú často jednoduché: „Pochovávajú človeka a miestny kňaz má takú klasickú kázeň – bol to dobrý človek… a ostatní hovoria: Áno, bol dobrý, je nám ho ľúto. A vtom niekto povie: Nevykašleme sa na to? Už tu stojíme dosť dlho nad hrobom a prší. Keby sme to šli niekam zapiť? A idú a až vtedy sa začína tá pravá oslava odchodu na druhý svet,“ so smiechom opísal jeden z textov Sivák.
Heřman na záver zhrnul, čím sú etno a world music podľa neho výnimočné: „Sú o ľudských koreňoch a väčšinou majú základ v pocitoch a dojmoch z nejakej udalosti. S touto hudbou pozitívne globalizujeme. Nemá v nej miesto zloba, závisť ani agresia. Človek si spieva, len keď mu je dobre.“
ELA NAHÁLKOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
