Výstavu diel Teodora Tekela otvoria dnes o 16.30 pred františkánskym kostolom a v GMB Mirbachov palác na Františkánskom námestí. Na snímke Pieta (1940 – 1945).
Františkán a umelec Teodor Tekel vo svojej kláštornej cele.
Dvadsaťsedem rokov po smrti Teodora Jozefa Tekela máme po prvý raz možnosť vidieť prierez jeho celoživotnou tvorbou. Výtvarné diela tohto maľujúceho františkána sa až po dvadsiatich siedmich rokoch predávajú na aukciách, a len pred rokom objavil Tekela ako „neznámeho básnika“ časopis Romboid. Neobyčajnú osobnosť rehoľníka a umelca nám priblížila kurátorka výstavy a autorka prvej monografie o ňom ALENA PIATROVÁ.
Najprv si vyjasnime Tekelove priezvisko. Píše sa v troch podobách…
„Vo farskej matrike je zapísaný ako Josephus Tekeľ. Počas štúdií v Maďarsku i v Prahe sa podpisoval Tekely. V 40-tych rokoch sa pod reprodukciami jeho diel nachádza podoba Tekeľ. Sám sa podpisoval Tekel. Túto poslednú podobu mena som používala aj pri písaní jeho monografie.“
A čo rehoľné meno Teodor?
„V Tekelových časoch rehoľníkom nové meno prideľovali predstavení ako znak duchovného odstupu od predchádzajúceho života. Tekelov nebeský patrón, sv. Teodor Studita je známy tým, že počas obrazoboreckého sporu v rokoch 813 až 820 bol veľkým obhajcom vyobrazení. Bol za to uväznený a vyhnaný do exilu, kde aj zomrel. Tekel sa zase vo svojej tvorbe snažil obhájiť svojbytnosť náboženskej témy v modernom slovenskom maliarstve a taktiež bol svojím spôsobom vyhnaný do exilu, kde žil celých 25 rokov.“
Pretože až do smrti zostal v opozícii voči komunistickému režimu?
„Áno. Nástup komunizmu znamenal totálny zlom v jeho živote. Odrazu sa ocitol vo väzení ako zločinec. Nemohol viac verejne vykonávať svoje kňazské ani umelecké poslanie. ‘Bolesť neustáva: ako ma molestovali, sledovali, kontrolovali veci. Nepokorujem nikoho, nerobím škandály. Nech si ma nevšímajú. Bože, prečo som taký nešťastný? Myslím, že ma nikdy neoslobodíš od tohto utrpenia,‘ môžeme čítať v jeho denníku.“
Čo sa s ním dialo počas Barbarskej noci?
„Bol spolu s ďalšími rehoľníkmi násilne odvlečený z kláštora v Bratislave, kde sa liečil na ťažký zápal ľadvín, do internačného tábora. S prosbou o pomoc sa vtedy obrátil na maliarov Janka Alexyho a Martina Benku. Nevieme, do akej miery sa angažovali, ale 26. augusta bol Tekel ako jeden z mála rehoľníkov z väzenia prepustený. Usadil sa v Trnave v malom starom domčeku s hlinenou dlážkou. Zhabali mu všetok súkromný majetok a takmer 500 hotových diel. Nechcel sa ich vzdať, pátral po nich, písal žiadosti na policajné a štátne úrady, no márne.“
V monografii spomínate, že ho považovali za čudáka.
„Za ‘čudáka‘ ho spolubratia františkáni pokladali preto, lebo vyčnieval z radu. Nestačilo mu byť len dobrým kazateľom, katechétom, kňazom. Chcel spojiť lásku k Bohu s láskou k umeniu. Jeho kláštorná cela bola skôr ateliérom, dalo sa tam vstúpiť len po špičkách. Všade, i po zemi sa nachádzali jeho obrazy. A okrem toho po násilnej internácii a zrušení kláštorov trpel na adaptačnú poruchu a depresie, bol opakovane liečený. Do rehole vstúpil ako 15-ročný, a tak sa niet čo čudovať, že mal problémy zaradiť sa do úplne inej životnej reality. Navyše na základe Tekelových zápiskov v denníkoch a z korešpondencie s priateľmi je jasné, že lekári na ňom experimentovali opakovaným používaním elektrických šokov.“
Aký bol teda Tekel človek, umelec, rehoľník?
„Po celý život z neho prýštili pokoj a dobro. To vtlačilo jeho dielam pečať autenticity, duchovného náboja, pravdivosti, vizionárstva. Skromnému františkánovi, akým Tekel ostal po celý život, nešlo o svetskú slávu. Bojoval za pravdu, za vnútornú slobodu a slobodu v umení. V tom svojom sprítomňoval transcendentno, onen večný existenciálny konflikt matérie a ducha. Nikdy sa neodklonil od vernosti Bohu a svojmu svedomiu, hoci ho táto vernosť stála roky osamelosti, príkorí, zabudnutia. Celkom oprávnene mu v dejinách slovenského výtvarného umenia patrí nezastupiteľné miesto.“
Mnohí naši rehoľníci boli zároveň umelcami. Čím to je?
„Blízkosť kňazského a umeleckého poslania azda najlepšie definoval sám Tekel v jednom z listov Svetloslavovi Veiglovi z 31. januára 1947: ‘Umenie je službou kráse, a tak vlastne službou Bohu, Večnej Kráse. Pôvodnej. Nefalšovanej… Svätý sa ponoruje priamo v Bohu, umelec prostredníctvom umenia… Po svätcovi tu na zemi ide hneď umelec…‘ Je známe, že slovenskí františkáni vyorali na slovenskom kultúrnom poli hlbokú brázdu. Spomeňme len Hugolína Gavloviča či nezabudnuteľného Rudolfa Dilonga a Svetloslava Veigla, dnes 87-ročného. Tekela títo dvaja básnici inšpirovali k tvorbe, neraz viedli podnetné diskusie o umení, hľadali cestu pre moderné náboženské umenie.“
MILADA ČECHOVÁ
Rehoľník a maliar katolíckej moderny Teodor Tekel (1902 – 1975) absolvoval pražskú Akadémiu výtvarných umení u profesora Maxa Švabinského. Pravidelne vystavoval v Bratislave, naposledy v roku 1949. Potom, prenasledovaný komunistickým režimom, už vystavovať nemohol. Počas tzv. Barbarskej noci (noc zo 14. na 15. apríla 1950) bol ako člen františkánskej rehole násilne odvlečený z kláštora v Bratislave do internačného tábora. V roku 1956 bol na nátlak štátnych orgánov predčasne penzionovaný, zomrel v roku 1975 na onkologické ochorenie.
Výtvarná pozostalosť Teodora Tekela obsahuje vyše tritisíc diel. Zaujímavosoťu sú maľby na novinovom papieri. Obsah komunistických novín Pravda prekrýval svojou duchovnou kresbou a maľbou.
