Maxa Brucha interpretuje strhujúco, Paganiniho na hraniciach možností, Brahmsa s ponorom. To všetko najčastejšie s oslnivou ľahkosťou bez jedinej chyby. V Bratislave tak Pavel Šporcl predviedol Dvořáka a Čajkovského. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Mozart v parochni
Šatka, náušnica, džínsový „oblek“ alebo tričko a kožené nohavice. Sám o sebe pokojne tvrdí, že je „šialený srandista“ a žiaden „frakúnik“.
Pavla Šporcla ešte nikdy neprinútil organizátor koncertu vystúpiť v smokingu. Prvý vážnejší boj v tomto smere vybojoval minulý rok kvôli otváraciemu koncertu Českej filharmónie. Umelecká rada mu tlmočila, že si neželajú, aby hral v šatke. Neustúpil. „Celé dva roky som sa snažil bojovať proti tým, ktorí tvrdia, že po muzike šliapem. Takže som povedal, buď koncert odohrám v šatke, alebo vôbec. Napokon som hral. Pôvodne som mal pripravené aj extravagantné nohavice, ale keď som už vyhral šatku… O čo vlastne ide? Hrávame snáď Mozarta v parochni? Robím to pre mladých ľudí, nie pre svoj imidž.“
A mladí naozaj reagujú. Chodia na neklasické „klasické“ koncerty v slušnom počte. A virtuóz je nadšený. Veď podľa neho nemusia mať o klasike navždy mylnú predstavu, že je taká „vážna“, až je nezáživná. A rozhodne je pre klasiku dobre, keď sa dostane k mladým a pri dnešnom životnom štýle na nich nepôsobí „stresujúco“.
160 šatiek
Šatiek má Pavel 160. Pred rokom ich ešte bolo o 50 menej, ale okrem toho, že často niektorej neodolá, zásobujú ho aj „fanynky“. Skladuje ich v igelitových sáčkoch.Na bratislavskom koncerte mal novú, šitú na mieru a vyjadril sa, že ďalšie už nepotrebuje.
Šatka je vždy prekvapením. V čiernej ho môžeme vidieť len v prípade, že koncert je fakt seriózny a „na vysokej úrovni“.
Inak si šatky vyberá podľa hudobno-farebného cítenia. Dá sa dešifrovať asi takto: Dvořák alebo Bach – čierna. Janáček – zelená. Bizetova Carmen – červená.
Uviazať si dobre šatku je pre Pavla väčší problém ako tréma pred koncertom.
Najprv huslista, potom blázon
„Pirát koncertných pódií“, ako Pavla Šporcla prezýva publikum i novinári, však na svojich koncertoch nepredvádza len nekonvenčný imidž, ale aj precíznosť a profesionalitu. Ani neprajníci jeho imidžu si nepomôžu. Má nenásilnú techniku, čisté výšky a virtuozitu hraničiacu s akrobaciou. Jeho gestika je raz zdržanlivá, raz vášnivá a srdnatá. V každej skladbe je celý, ale zároveň celý skladateľom, ktorého hrá.
V jeho rukách je vážna hudba ako v rukách kúzelníka, interpretovaná s úsmevom a bravúrne.
Sám seba považuje za blázna, zábava je však jedna vec, majstrovstvo druhá. „Každý deň sa chcem zlepšovať. Inak by to bol začiatok môjho konca. Keby som nemohol hrať na husle, asi by sa mi zrútil svet.“
Milované husle
Na novom albume interpretuje Šporcl husľové koncerty Dvořáka a Čajkovského. Čajkovského si vychutnal na husliach z roku 1748, robil ich Stradivariho syn. Kto by ich nechcel vlastniť? Boli však zapožičané z Viedne, ich cena je nevyčísliteľná.
Ani Pavel však nemá žiadne lacné husle, sú z konca 18. storočia a nikde ich neodkladá. Ani v zamknutej hotelovej izbe.
„Milujem husle ako také a tieto sú úžasné. Husle sú moja najlepšia milenka. Nikdy ma nesklamali, skôr ja som sklamal ich.“ MILADA ČECHOVÁ
Pavel Šporcl (1973) je okrem pražskej AMU absolventom newyorskej Brooklyn College v triede husľového virtuóza Itzhaka Perlmana a Juilliard School u Dorothy DeLay. Ako jediný z českých huslistov je uvedený v knihe svetového kritika H. Rotha Husľoví virtuózi.
Na husle hrá od piatich rokov. Vo svojom repertoári má napríklad aj veľmi náročný koncert pre husle a orchester h-mol Edwarda Elgara, ktorý trvá až 50 minút. Predviedol ho v Košiciach s orchestrom Štátnej filharmónie pod taktovkou amerického dirigenta Kirka Trevora. Jeho januárové Žltomodré turné v Čechách navštevovali osobnosti šoubiznisu i politici. Na záverečný koncert v Rudolfíne sa lístky vypredali za dvadsať minút. Za Žltomodrý album získal platinovú platňu.
