Pre Mira Polakoviča, muža-sochu, je stotožnenie sa s postavami, ktoré predstavuje, hobby a vášeň. „Nie som len komediant. Ja sa týmto aj vyjadrujem. Keď robím Ježiša, som Ježiš. Keď robím baníka, som baník.“ Hoci to nie je zamestnanie, ktoré by ho uživilo, cení si ho viac ako finančne lepšie ohodnotenú prácu v reklame, ktorej sa tiež venuje: „Ulica nedáva peniaze, ale je to zábavnejšie ako luxusné zákazky.“ Inšpiráciu a lásku k pouličnému zamestnaniu si priniesol zo zahraničia. Pred siedmimi rokmi opustil Slovensko a cestoval po Španielsku a Francúzsku, kde sa venoval celej škále netradičných činností – od účinkovania v komparze s Penelope Cruzovou cez pouličné maľovanie portrétov priamo oproti Picassovmu múzeu až k predstavovaniu živých sôch. Na Slovensko prišiel pred rokom, lebo, ako povedal, „holuby sa vracajú“. Keď porovnával reakcie okoloidúcich tu a v zahraničí, poznamenal, že cudzinci sú tolerantnejší – ak sa im niečo nepáči, idú ďalej. „U nás sa ľudia ešte nenaučili, že sa najprv musia sami zmeniť, až potom kritizovať ostatných.“ Asi je to zapríčinené aj tým, že na rozdiel od Slovenska je v Španielsku takáto práca bežná. Venuje sa jej viac ľudí a menej mediálnej pozornosti. „Nechápem, prečo som s tým (na Slovensku) sám. Ľudia si možno myslia, že sú za tým drogy alebo alkohol, ale nie je to pravda.“
Proces tvorenia novej sochy v myšlienkach je zväčša časovo náročnejší ako samotná realizácia. Inšpiráciu musí mať človek v krvi: „Taká maska vo mne funguje rok. Dobrá maska vzniká v hlave, v podvedomí.“ Keď je v kostýme, necíti chlad, a preto mu nerobí problémy pracovať aj v decembri. „Ľudia sa pýtajú, na čo myslím. Keď som Riman, myslím na Rím.“ To, že mu je zima, si uvedomí, až keď sa odlíči.
Napriek tomu, že robí to, čo ho baví, má nesplnené túžby: „Som plný snov – ako každý. Spoznať, preletieť balónom svet či mať pantomimické divadlo, ktoré by ľudia robili z lásky.“
ELA NAHÁLKOVÁ
