Hedviga Hamžíková a Stano Trepač na výstave svojich obrazov. Obrazy vychádzajúce z autorkinho úžitkového dizajnu a obrazy, ktorými umelec „reštaurátorsky“ odkrýva ľudskú pamäť. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Hedviga Hamžíková (1973) ponúka kolekciu najnovších obrazov z posledného obdobia. Oleje na plátne a dreve i serigrafie sú pôvabnými hrami s líniami a plochami. Lyricky udierajú na divákovu sietnicu, v ktorej sa odrážajú farebné tóny. Vzdialene sa tu ozývajú slová Vasilija Kandinského, že „farba je ako kláves. Oko je úderné kladivko. Duša je klavír s mnohými strunami. Umelec je ruka, ktorá úderom na ten alebo onen kláves spôsobí vibráciu duše“.
Hamžíkovej obrazy túto vibráciu vyvolávajú. So svojím divákom dokonca komunikujú aj večer. Fosforeskujúca farba na serigrafiách vysvecuje tvary na obrazoch a robí z obrazov nočné objekty.
Konzultácie s popredným brnianskym teoretikom abstraktnej maľby Jiřím Valochom prinášajú do Hamžíkovej prejavu v posledných dielach aj výraznú stopu spontaneity. Precíznosť línií zostáva, uvoľňuje sa rukopis.
Obrazy Stana Trepača (1961) sú o príbehoch odkrývania. Ľudí, sveta, vlastnej pamäti. Figúry na jeho obrazoch sa vytrvalo predierajú na svet. Vynárajú sa z nánosov farebných vrstiev, ktoré odkazujú na reštaurátorskú prácu odkrývania ľudskej pamäti.
Sú to políčka príťažlivého filmu, ktorý sa snaží hľadať rovnováhu medzi abstraktným pozadím a realistickými fragmentmi, v ktorých sa objavuje aj písmo. Je to dialóg, pri ktorom maliar počúva príbeh svojich obrazov i túžob.
„Vždy ma zaujímali sondy na stenách a omietkach,“ hovorí Stano Trepač. „Škvrny, z ktorých sa vynárajú rôzne príbehy, postavy a fragmenty dejov. Je to princíp stratigrafie – reštaurátorského odvrstvovania, keď sa v omietke hľadá pôvodná maľba. V tomto hľadaní je prítomná aj náhoda, lebo človek nevie, ktorá vrstva je tá pravá. A to sa pre mňa stalo výtvarne zaujímavé.“
ĽUDO PETRÁNSKY
