Bratislavský hrad načisto vyhorel 28. mája 1811. Na snímke dobová rytina.
Anglický publicista a spisovateľ John Paget (1808 – 1869) vyštudoval medicínu, bol zamestnaný ako osobný sekretár, pracoval v metropolitnej polícii, precestoval Turecko, Grécko a Uhorsko, žil v Paríži. Jeho kniha Uhorsko a Sedmohradsko politicky, štatisticky, ekonomicky, ktorá v dvoch dieloch vyšla v roku 1842 v Lipsku, mala rozsah 900 strán a dočkala sa štyroch vydaní.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Paget prišiel do Bratislavy ako všetci vtedajší cestovatelia – z Viedne. Zúčastnil sa na niekoľkých bratislavských snemových zasadnutiach a počas svojho pobytu v Uhorsku nadviazal kontakty s poprednými maďarskými politikmi. Pagetove vzťahy v Uhorsku sa stali také úzke a dôverné, že sa tu dokonca i usadil a pôsobil ako úspešný veľkostatkár.
Svoje prvé dojmy opísal takto: „Bolo to v strede júna 1835, keď sme striasli prach Viedne zo svojich nôh a naše kroky viedli k hraniciam Uhorska. V nádeji dobrodružstva pri vstupe do krajiny, ktorú sme poznali len z dejín a romancí…“
Prešporok očami Johna Pageta
„Ako sme sa blížili k Prešporku, padol nám do očí ohromný štvorhranný hrad, onedlho sme boli pri loďkovom moste cez Dunaj a vošli sme do mesta. Prešporok má nádhernú polohu, leží na brehu Dunaja a na mesto takej veľkosti má krajšie domy ako bežne vídať. Naša prvá cesta po tom, čo sme sa čo najpohodlnejšie zariadili U zlatého slnka, viedla na hrad. Veľká štvorcová budova je bez architektonických ozdôb, vyvyšuje sa neproporčnými vežami, ktoré sa nachádzajú na každom rohu. Samotný hrad neočarí milovníkov malebných pohľadov, ale z jeho esplanády sa otvára nádherný pohľad. Tak ďaleko, ako oko dovidí do Maďarska, rozširuje sa nekonečná rovina, cez ktorú sa vinie divoký a nepokorený gigantický Dunaj. Pretože sa miestami rozdeľuje do viacerých ramien, ktoré sú skoro také široké ako materský tok, vytvára veľké ostrovy dlhé mnoho míľ, potom opäť spojí svoje sily a v jednej mase postupuje dopredu, nestratiac nič svojej sily. Pod našimi nohami ležal samotný Prešporok, mohli sme rozlíšiť zvyšky veží a hradieb, ktoré ukazovali ich bývalú rozlohu. Z nich už mesto dávno vyrástlo ako ruky a nohy školáčika, ktorému sú šaty skoršieho veku krátke…“
Požiar na hrade vraj založili schválne
Z rozsiahleho rozprávania o meste, zasadnutí snemu, atmosfére a opisoch stretnutí s obyvateľmi upúta Pagetov opis požiaru Bratislavského hradu. Je diametrálne odlišný od opisov iných autorov.
„Z historického pohľadu zámok pre nás ponúka máločo zaujímavé a jeho súčasná podoba má sotva sto rokov. Ešte do roku 1811 slúžil ako pevnosť a kasárne pre posádku. Na hrade nebol dostatok dreva a vody, iba to, čo sem obyvatelia povynášali na vlastných chrbtoch. Vtedy tu boli talianski vojaci, ktorým napadlo, že hrad z týchto dôvodov svojmu poslaniu nevyhovuje. Vojaci vynášali zásoby dreva, až sa ich hlavami prehnala patriotická a filantropická myšlienka založiť na hrade požiar a krajinu oslobodiť od zlej pevnosti a svojich nasledovníkov ušetriť od námahy nosiť drevo a vodu do tej nezmyselnej výšky. Táto idea tak silno opantala ich fantáziu, že ju, len čo bolo možné, uskutočnili a sčerneté múry stoja ako pamätník dôvtipu a lenivosti talianskej soldatesky…“
Autor: VLADIMÍR TOMČÍKzdruženie Devínska brána
