Slovenskí stolnotenisoví reprezentanti v roku 1943, zľava: František Tokár, Ján Kollárik, Max Marinko. FOTO – ARCHÍV
a tretie miesto európskeho rebríčka spoločne s Chorvátskom, hneď za vedúce Maďarsko. Do prvej desiatky jednotlivcov starého kontinentu nominoval na štvrtom mieste Maxa Marinka, na siedmom Františka Tokára a na deviatom Jána Kollárika, trojicu spoľahlivých reprezentantov.
Práve posledne menovaný bol v prvej polovici 40. rokov najúspešnejším domácim stolným tenistom. Tento skromný hráč pôsobiaci postupne v ŠK Baťovany, HG Šimonovany a OAP Bratislava sa stal v období druhej svetovej vojny päťnásobným majstrom Slovenska v dvojhre a trojnásobným vo štvorhre, pričom triumfoval aj na majstrovstvách Bratislavy. Tlač Kollárika charakterizovala ako bystrého a pohyblivého hráča a majstra rýchleho úderu s prednosťou vo forhendovom útoku. Nemohol chýbať v reprezentácii.
Koncom roka 1942 prišiel z Chorvátska na Slovensko Max Marinko a vo februári sa stal hráčom ŠK Bratislava i reprezentácie Slovenska. Rýchlo sa stal slovenskou jednotkou. Vynikal bojovnosťou, hráčskym rozhľadom a hernou istotou, hrával veľkou korkovou raketou a dokázal ňou odvracať tie najprudšie útoky súpera, pričom vzápätí prechádzal do prudkého protiútoku. Tento bývalý reprezentant Juhoslávie, Chorvátska a v rokoch 1943 až 1945 Slovenska pretrhol v roku 1944 Kollárikovu šnúru domácich titulov v dvojhre. Po oslobodení získal ďalšie domáce tituly v rokoch 1947 až 1950.
„Tretím do partie“ bol František Tokár. Vo svojej neobyčajne dlhej športovej kariére sa stal najúspešnejším slovenským stolným tenistom histórie. Začínal v saleziánskom ústave v Ružinove, kde ho trénoval páter Jozef Paulík. Už ako 12-ročný sa stal mládežníckym majstrom Slovenska a 15-ročný majstrom Bratislavy. Jeho najúspešnejším hráčskym obdobím bol koniec 40. rokov a prvá polovica 50. rokov minulého storočia, keď sa stal päťnásobným majstrom sveta, štyrikrát ako člen družstva mužov Československa a na svetovom šampionáte v roku 1949 aj vo štvorhre spolu s Andreadisom.
Tokár sa presadzoval už aj počas Slovenského štátu a bolo zjavné, že ide o nevšedný talent. Veď v drese ŠK Ružinov (1934 – 1940) a ŠK Bratislava (1940 – 1945) i v reprezentačnom tričku patril už vtedy k absolútnej špičke. Tlač písala o ňom ako o „obrovskom talente, ktorému aj zahraniční odborníci prorokujú tú najružovejšiu budúcnosť“. Ako sa ukázalo, nemýlili sa. František Tokár už zomrel, ale ostáva jediným slovenským hráčom figurujúcim v Sieni stolnotenisovej slávy v Japonsku.
IGOR MACHAJDÍK
(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v SR.)
