„Slzy“ Georgea Busha a v nich odraz lebky z trička Jiřího Davida. Aj táto náhoda symbolicky vyjadruje obsah výstavy Bez súcitu. Jiří David vystavuje v galérii Priestor na Somolického ulici fotografie „plačúcich“ politikov do 12. októbra. FOTO ČTK – SAMUEL KUBÁNI
Tváre sedemnástich predstaviteľov svetovej politiky sú na veľkorozmerných fotografiách zaplavené slzami. Nič ich však nedojalo. Len JIŘÍ DAVID (1956) ich portréty digitálne upravil. Jeden z najvýznamnejších súčasných českých umelcov vystavuje v galérii Priestor svoj posledný cyklus fotografií. Nazval ho Bez súcitu.
Bez súcitu sú politici a „slzy“ na fotografiách ironizujú túto skutočnosť? Alebo je to aj spôsob, akým s ich fotoportrétmi manipulujete?
„Je to veľmi ambivalentný obsah. Bez súcitu je však hlavne svet, ktorý nás obklopuje. A sú to v podstate slzy nás všetkých.“
Je vám niektorý z politikov aj sympatický? Narábali ste s niektorým zvlášť bez súcitu?
„Nechcel som tieto osobnosti hierarchizovať ani k nim nachádzať osobnejší vzťah. Pretože by ma to u niekoho strhávalo do karitatúry, k parafrázam, k vulgarizmu. A to som nechcel.“
Vy sám plačete? Kedy naposledy?
„Dobrá a logická otázka. Áno, občas tiež plačem. Naposledy asi nad nejakým filmom. Naozaj. A nemusí byť ani prvotriedny.“
Tvoríte v oblasti maľby, fotografie i videa, robíte inštalácie. Je každá zo spomínaných oblastí nejakou časťou osobnosti Jiřího Davida?
„To by som tiež niekedy rád vedel. Som svojím vlastným cudzincom a už nepátram ako hlboko. Svojho cudzinca si hýčkam a on ma pomaly zabíja. Obaja o tom vieme, a nie sme schopní s tým nič urobiť. Neviem, či bohuvďaka alebo bohužiaľ!“
Vraj ste sa neprinútii čítať Bibliu ani Kafkovu Ameriku. Nebojíte sa tých kníh kvôli niečomu v sebe?
„Možno máte pravdu, ale som skôr silno netrpezlivý a odpovede na otázky, ktoré kladie aj Biblia som ‘vyzobával‘ v iných sférach. Pravdepodobne sa tým vedome klamem a je to asi aj alibi.“
Kam sa bude uberať Jiří David umelec a človek?
„Nepoznám recept. Teraz som napríklad dokončil veľkú sériu abstraktných obrazov a som tomu rád. V Taliansku otváram výstavu. A už mám v hlave ďalšie a ďalšie veci. Nestíham, a to ma desí.“
Aká bola Bratislava?
Bratislava bola naozaj milá a záujem médii tiež. Organizátori výstavy sa pekne o mňa starali. Všetko bolo super, aj hotel Kyjev, v ktorom som býval – to je fakt rarita. Bavil ma vrátane raňajok, hoci chudnem. Navyše som si tam dobre pokecal s Michalom Vieweghom.“
MILADA ČECHOVÁ
„Lyrická patológia… nie je snahou o uvoľnenie desu, hrôz a hnilobných časov. Nie je lacnou demonštárciou krvi, zvratkov, rán, násilia, rozdrvených mozgov a vyvalených čriev, ale úplne špecificky sa svojím parazitickým rozmerom zúčastňuje na širokom spektre odstraňovania vleklých systémov hodnôt umenia. Je vedená korektnou žiadostivosťou, čím uvoľňuje priestor pre dravú radosť a ľahký vnútorný smiech. Teda inými slovami plní podobnú úlohu ako hlísty v prírode, ktoré tiež pracujú skryto, ale veľmi účinne, čím udržujú rovnováhu.“
Úryvok z textu
Lyrická patológia v čase morbídnej nehy.
Praha, 26. december 1991.
