Športový klub Bratislava na majstrovstvách Slovenska v roku 1942. Zľava hore Horváth, Morávek, Matrac, dole J. Benedek, Fillo, V. Benedek.
FOTO – ARCHÍV
hráč PTE a OAP Bratislava, známy ako výborný obranár, sa dokázal už v roku 1936 prepracovať na 9. miesto a o rok neskôr ešte o stupienok vyššie v československom rebríčku jednotlivcov.
Zaujímavosťou je, že sa tak stalo v čase, keď došlo k úprave pravidiel. Na 10. majstrovstvách sveta v roku 1936 v Prahe bolo odohraných niekoľko nekonečných zápasov. Napríklad v stretnutí Poliaka Ehrlicha proti Rumunovi Panethovi trvalo získanie prvého bodu dve hodiny a 10 minút a zápas Poliaka Marina proti Francúzovi Hagenauerovi ani po sedem a polhodinovom boji nedohrali. Borci sa totiž cez vysokú sieťku báli údery pritvrdiť, doslova si pinkali, a tak výmeny trvali neskutočne dlho. V nasledujúcej sezóne medzinárodná federácia zakázala „cvrnkavé“ podanie (z ruky), sieťku znížili asi o dva centimetre a zaviedli limit 20 minút na set, aby nekonečné zápasy zlikvidovali.
Slovenskí hráči nemali väčšie problémy pri preorientovaní sa na nové pravidlá. Lederer dosahoval úspechy na domácich stoloch aj v 40-tych rokoch minulého storočia. Na majstrovstvách Slovenska 1940 získal druhé miesto vo dvojhre a tretie v štvorhre (s Hrčkom). V roku 1943 sa stal majstrom Slovenska v štvorhre (s Kollárikom) a zmiešanej štvorhre (s Feixovou). Majstrovský titul v družstvách získal aj ako člen OAP (Oddiel armádnych pretekárov) Bratislava v roku 1943.
Bratislava disponovala v období Slovenského štátu kvalitnými hráčmi, sústredenými najmä v kluboch ŠK Ružinov, Dynamit Nobel, PTE či ŠK Bratislava. Koncom roka 1941 bolo na Slovensku činných 28 stolnotenisových klubov s takmer tristo hráčmi, z toho desať v hlavnom meste.
Medzi najlepších patril aj Adolf Bořuta, reprezentant Slovenska v rokoch 1940 až 1944, ktorý, podobne ako viacerí hráči, vyrastal v Saleziánskom ústave v Ružinove. Tento obranár povestný svojím výpadovým útočným bekhendom hájil farby ŠK Ružinov v rokoch 1938 až 1942 a potom do roku 1946 hral za ŠK Bratislava.
Ako spoľahlivý reprezentant zohral v drese Slovenska popri tých najlepších viacero úspešných medzištátnych a medzimestských zápasov. V časoch „kraľovania absolútnej slovenskej špičky“ bratislavských hráčov Jána Kollárika, Maxa Marinka a Františka Tokára dosahovali víťazstvá aj ženy „od Dunaja“. V rokoch 1939 a 1940 sa síce ženská dvojhra na majstrovstvách Slovenska nehrala, ale v ďalších sezónach tituly získali Adelsbergerová, Sergovitsová a Wipplerová, všetky z Dynamitu Nobel Bratislava, ktoré doplnila v roku 1944 ďalšia Bratislavčanka Urszínyiová z MTE.
Autor: IGOR MACHAJDÍK(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v SR.)
