Koncom 18. a začiatkom 19. storočia tiahol francúzsky cisár Napoleon so svojimi armádami po celej Európe. Viedol vojny, dobýval nové územia, zbavoval vladárov ich moci. Vojnami však najviac trpel jednoduchý ľud. Práve keď sa toto naše rozprávanie začína – v roku 1805, sedel Napoleon vo Viedni. Odtiaľ do hlavného mesta Uhorska Bratislavy už nebolo ďaleko. Práve preto Bratislavčania tŕpli, čo bude s nimi.
Z Viedne to mal Napoleon najbližšie do Bratislavy cez Petržalku, oba brehy spájal most. V Petržalke bývalo viacero starých vojenských vyslúžilcov, ktorí už proti Napoleonovi bojovali. Tí sa rozhodli prechod Napoleonových vojsk cez Petržalku prekaziť.
Matejov skvelý plán
Na poradu sa zišli v starej krčme pri mŕtvom dunajskom Pečenskom ramene. Aby ich nikto nepočul, zašli do krčmovej pivnice zaplnenej sudmi vína. Ale žiaden z nich si nenechal naliať ani za pohárik. Rozprávať začal najstarší a najskúsenejší z nich, vojenský veterán Matej. „Celej kucapace, ktorú nám teraz Napoleon chystá, môžeme zamedziť iba tak, že sa ho zmocníme!“ „Táraš, Matej, akože sa my Napoleona zmocníme, keď sa to doteraz nikomu nepodarilo?“ kričali všetci.
Matej na to pokračoval: „Nachytal som ja vám veľa zveri i rýb, do klepcov i do sietí. A tak si myslím, že práve do siete by sme mohli lapiť aj Napoleona. Najprv prídu obzrieť terén zvedovia, po nich niektorí velitelia a až potom príde osobne cisár. My sa zameriame práve na toho cisára a aj ho ulapíme!“
„Ale ako to chceš urobiť?“ zapochybovali mnohí.
„K Dunaju bude musieť prísť cisár cestou. Nuž a nad touto cestou, ponad konáre vysokých stromov, natiahneme veľkú rybársku sieť. Ako bude cisár pod sieťou prechádzať, jednoducho ju spustíme na neho. Potom Napoleona privedieme sem do krčmy a prinútime ho podpísať mierovú zmluvu. Aby na večné veky už dal Bratislave pokoj!“
„Lapanie“ krpáňa Napoleona
Na druhý deň petržalskí sprisahanci vyhľadali najvhodnejšie miesto na umiestnenie siete, všetko ostražito zamaskovali a už len čakali na dôležitý okamih. Nečakali pridlho. Len čo boli so svojimi prácami hotoví, už im aj ich zvedovia hlásili, že Francúzi sa približujú. Všetci mali na hlavách dvojrohé klobúky. Bránili im v tom, aby pozerali dohora. Ba pozliezali aj z koní, aby neboli nápadní.
Na ich čele kráčal akýsi malý človiečik – akýsi krpáň – i keď mal parádnu uniformu. To asi preto, aby oklamali nepriateľa. Na brehu Dunaja si vyhľadal ten najväčší kameň. Vystúpil naň a z neho cez ďalekohľad pozoroval Bratislavský hrad a celé Podhradie. Iní Francúzi povyťahovali mapy a radili sa. Po chvíli všetko zase poskladali, krpáň zoskočil zo svojej skaly a všetci sa pobrali ku svojim koňom tou istou cestou, akou došli.
„No, výborne to začína!“ šepol svojim druhom poukrývaným v kriačí Matej. „Špiónov sme tu už mali a teraz musíme čakať na samotného cisára!“ A ten už aj prichádzal – v spoločnosti ďalších troch francúzskych dôstojníkov. Len čo sa štyria zlatom ozdobení dôstojníci dostali na ceste pod natiahnuté siete, už sa aj všetci v nich motali. Z kriačia povyskakovali chlapi, dôstojníkov zlapali a poviazali. Hneď ich zatiahli do pečenskej krčmy. Tu pri svetle lojových sviec začalo ihneď aj ich vypočúvanie.
Vypočúvanie s prekvapením
„Tak ktorýže z vás je ten Napoleon? Nech sa prizná, že chcel dobývať našu Bratislavu. Teraz bude musieť, ak si chce zachrániť svoju kožu, s nami podpísať večný mier a zaviazať sa, že Bratislavu už nikdy v živote nenapadne. Ba že nám aj zaplatí kráľom určený poplatok!“
Zajatí Francúzi sa na seba iba pozreli a jeden z nich prekvapeným Petržalčanom povedal: „Ale, ale, tu došlo k omylu. Ani jeden z nás nie je cisárom. Ten tu bol obzrieť Bratislavu pred chvíľou a nás iba poslal pripraviť útok na mesto.“
Petržalčanom sa teda nepodarilo chytiť cisára Napoleona. Preto nakoniec aspoň na kameň, na ktorom cisár stál, nechali vyryť písmeno N.
KRESBA – INTERNET
Autor: IGOR JANOTA
