Vladimír Dzurilla v reprezentačnom drese, vpravo je jedna z posledných fotografií nášho legendárneho brankára. FOTO – ARCHÍV
ho priťahovala od detstva, najprv futbalová, potom tá v pozemnom hokeji, ale osudom sa mu napokon stala hokejová „klietka“.
Divákom v Grenobli sa tajil dych
V roku 1957 chytal Dzurilla ešte za dorastencov Slovana, o dva roky neskôr úspešne debutoval v belasom drese na prvoligovom ľade v Třinci. Uviedol sa výborne, tlač písala: „Chvíľami sa puk vôbec nedostal z obrannej tretiny hostí, ale mladý brankár Slovana chytil, čo sa dalo.“ Dovtedajšia jednotka v bráne Slovana, Ján Jendek dostal kvalitného nástupcu.
Raketový štart zaznamenal Vlado aj v reprezentačnom drese, ktorý si obliekol už na jeseň 1960, a to mal za sebou iba desať ligových štartov. Charizmatický brankár zabraňoval gólom celých 26 rokov, 19 sezón si odkrútil v domácom ligovom kolotoči, bol účastníkom desiatich svetových šampionátov. Jediné, čo Dzurillovi nebolo dopriate, bol zisk domáceho titulu. V čase jeho pôsobenia v Slovane v rokoch 1959 až 1973 bol bratislavský klub sedemkrát druhý, štyrikrát skončil tretí.
Na majstrovstvách sveta debutoval v roku 1963 a domov si priviezol bronzovú medailu. V reprezentačnej bránke sa Dzurilla najčastejšie striedal s Vladimírom Nadrchalom a Jiřím Holečkom. Najťažším obdobím jeho hokejovej kariéry bolo 99 dní bez masky či lapačky od októbra 1965 do januára 1966 po operácii menisku. Do formy sa Vlado dostal rýchlo a nominácia na jeho druhú zimnú olympiádu 1968 v Grenobli to iba potvrdila. V alpskom zimnom stredisku malo vtedy Československo ku zlatu veľmi blízko. Keď naši hokejisti porazili v pamätnom zápase Sovietov 5:4, švédske noviny Dagens Nyheter napísali, že československí hráči podali výkon, ktorý divákom zastavil dych. Nenapodobiteľný Dzurilla svojím umením eliminoval súperových vychýrených strelcov, ale okrem toho pútal pozornosť svojou výnimočnou schopnosťou prenášať pokoj aj na spoluhráčov. Škoda, že naši hokejisti nedokázali potom zvíťaziť nad Švédmi, čím získali „iba“ striebro.
V Nemecku sa dočkal klubového titulu
Dzurillov vzťah k hokeju bol skutočne vášnivý, veď na ligu proti Pardubiciam nastúpil dokonca v deň svojej svadby v decembri 1968. Brankár, ktorý vynikal rýchlou reakciou, vykrývaním uhlov, skvelou lapačkou, hrou hokejkou a absolútnym prehľadom a pokojom, je dodnes jediným slovenským zimným olympionikom s troma olympijskými medailami. Tú tretiu v poradí získal na ZOH v Sappore 1972. Zlatú zo svetového šampionátu získal Dzurilla v tom istom roku, po dvanástich rokoch v reprezentačnom drese.
Prestup do Brna v roku 1973 ani zďaleka neznamenal odchod z výslnia. Práve naopak, dva ďalšie tituly majstra sveta v rokoch 1976 a 1977 a fantastické výkony na Kanadskom pohári 1976 potvrdili jeho miesto medzi výraznými osobnosťami histórie svetového ľadového hokeja.
To, čo sa mu nepodarilo doma, získal na sklonku kariéry v NSR, titul majstra krajiny s mužstvom SC Riessersee, dres ktorého obliekal do roku 1982. Na nemecké striedačky sa Vladimír Dzurilla vrátil potom aj v úlohe trénera, keď si najprv vyskúšal trénersky chlebík aj v domácich podmienkach. IGOR MACHAJDÍK
