ILUSTRAČNÉ FOTO – TASR
Je skutočne pravda, že na „východnom brehu“ Zlatých pieskov je to čoraz horšie. Nečudujem sa správcovi, ako už neudržateľnú situáciu vyriešil. Zabudlo sa však na jednu veľmi slušnú komunitu, a to na rybárov. Ja sama som vášnivou rybárkou a v piatok som si pravidelne rozkladala udice na tomto brehu. Už to nerobím, pretože beztrestne sa začali do mojich drahých silonov vplietať „holotrti“, po ktorých zostáva na tomto brehu neuveriteľný svinčík, a teda nielen po nich. Takzvaný záchranný čln pravidelne ťahá za sebou vodných lyžiarov – čo na Zlatých pieskoch nie je zo zákona dovolené, a objavili sa tam aj surfisti, čo zákon tiež neumožňuje. Majú na to senecké jazerá.
Mne rybársky zákon povoľuje „okupovať“ tri metre na jednu i druhú stranu od postavených udíc a ukladá mi od zapísania sa ihneď ako prídem na breh, nočného osvetlenia až po vyčistenie miesta lovu aj rôzne iné povinnosti. Tým „vyčistením“ ma postavilo na úroveň upratovačky, ktorá láskavo uprace a ešte aj zaplatí za rybársky lístok 2500 korún ročne + 3-ročná povolenka 500 korún + povinná brigáda, ktorú keď neodpracujem, tak zaplatím ďalších 200 korún pokutu. Keď k tomuto poplatku prirátam spotrebu – háčiky, krmivo, silony, baterky, petrolej… zistím, že rybárstvo vôbec nie je lacná záležitosť. Čiže ja som na východný breh Zlatých pieskov nechodila zadarmo!
Napriek tomu je mi ľúto za tou lokalitou, pretože v rámci môjho bydliska to bola „najväčšia“ voda, kde som sa cítila ako naozajstná rybárka. Odkedy si pamätám – teda približne od roku 1960, „druhá strana“ Zlatých pieskov slúžila práve týmto tichým bláznom, čo sa teda za spomenuté posledné tri roky rapídne zmenilo. Tým, že rybár pre výkon svojej záľuby potrebuje skutočne mnoho vecí a nielen drobností – stolička, udice, stojan, kufrík s rybárskymi potrebami, pršiplášť, niečo na zahryznutie – čo v rukách ani na bicykli neodveziem, sa stala táto pre mňa príjemná časť nedostupná, pretože ak mám nechať auto opustené na vzdialenom parkovisku, je viac ako isté, že po návrate ho nájdem vykradnuté, ak ho vôbec nájdem. A tak sa vraciam späť na začiatok listu – myslel niekto zo zainteresovaných na rybárov?
Mám blízko do penzie a s rybárčením teda seknúť nechcem, najmä nie na Zlatých pieskoch, kam chodím… ani vám nenapíšem koľko rokov, lebo si poviete, že mojím postojom k „holotrtom“, teda nudistom sa staviam do svetla starej 100-ročnej korytnačky.
HELENA B., Bratislava
(Celé meno pisateľky je v redakcii. Nepodpísané listy neuverejňujeme.)
