Jedna z posledných fotografií Ondreja Nepelu. V roku 1988 so svojou zverenkyňou Claudiou Leistnerovou. FOTO – ARCHÍV
Slovenský športovec storočia Ondrej Nepela na majstrovstvách sveta v roku 1966 vo švajčiarskom Davose, kde skončil ôsmy. ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
Sumár krasokorčuliarskych úspechov dodnes jediného slovenského zimného olympijského víťaza je veľmi rozsiahly, ale Ondrej Nepela si ich všetky svojím prístupom a umením naozaj zaslúžil. Od svojej prvej veľkej medaily, ktorá mala bronzový lesk a získal ju ako 15-ročný chlapec na majstrovstvách Európy v roku 1966 v rodnej Bratislave, až po tú poslednú, zlatú na majstrovstvách sveta 1973 opäť v Bratislave. V meste na Dunaji Ondrej začínal i končil.
Skromný a obľúbený
V roku 1966, keď mal už za sebou aj štart na zimnej olympiáde v roku 1964 v Innsbrucku (skončil na 22. mieste) i na ME a MS 1965, hovorili smelé prognózy o jeho štvrtom či piatom mieste v domácom prostredí. Bola z toho napokon bronzová medaila a odvtedy sa s medailami zo „sveta alebo Európy“ vracal domov každú sezónu. Ondrej sa stal skutočnou stálicou ľadových plôch a absolútne spoľahlivým, pritom skromným a obľúbeným krasokorčuliarom.
Jeho trénerka Hilda Múdra po prvom medailovom európskom triumfe vtedy v Bratislave poznamenala: „Medaila prišla nečakane skoro, nesmieme ale zaspať na vavrínoch.“ História potvrdila, že skutočne na nich nezaspali.
Napriek pádu najlepší
Svoj životný úspech vybojoval bratislavský krasokorčuliar na zimnej olympiáde 1972 v japonskom Sappore. Na svojej tretej olympiáde (na predchádzajúcej v roku 1968 v Grenobli skončil ôsmy) bol Nepela vynikajúci už v povinných cvikoch, rozhodcovia vyťahovali vysoké známky, a tak mal pred voľnými jazdami na svojich súperov značný bodový náskok. Napriek pádu pri voľnej jazde vyznel jeho prejav perfektne a o novom olympijskom víťazovi nebolo pochýb.
Po obrovskom úspechu bol Ondrej Nepela vďačný predovšetkým svojej trénerke: „Vytrvalosťou, dôslednosťou, sústredenosťou, presnosťou a veľkou zodpovednosťou vo svojej práci nepriamo tieto vlastnosti úspešne vštepovala aj mne. Po celé tie roky, čo ma viedla, vždy vedela, čo chce. Ak som dnes taký, aký som, pretekár, ale aj človek, má na tom obrovský podiel aj teta Múdra.“
Zlatá bratislavská rozlúčka
V tom istom roku Ondrej potvrdil svoju dominanciu na svetovom ľade obhájením titulu majstra sveta. Nešlo o zázrak, ale o skutočnosť podloženú nesmiernou drinou, pracovitosťou na tisíckach hodín tréningu, a v tom momente už aj zúročenými skúsenosťami. Po zisku olympijského zlata chcel s amatérskym ľadom skončiť, nechal sa však nakoniec prehovoriť, veď nasledujúci svetový šampionát mal byť v Bratislave. Zlatý scenár aj v tomto prípade Ondrej naplnil do bodky, rozlúčka pred vďačným domácim publikom bola veľkolepá.
Ešte v tom istom roku 1973 podpísal výnimočný krasokorčuliar zmluvu s najväčšou ľadovou revue Holiday on Ice. Darilo sa mu aj v profesionálnom svete krasokorčuľovania a v revue pôsobil ako sólista do roku 1986. Potom sa stal preňho prvoradým trénerský chlebík v Nemecku. Bol úspešný, veď jeho zverenkyňa Claudia Leistnerová to dotiahla až na majsterku Európy.
V roku 1993 sa uskutočnil v Bratislave prvý ročník Memoriálu Ondreja Nepelu a o štyri roky neskôr pomenovali bratislavský „zimák“ jeho menom. Vynikajúce úspechy Ondreja Nepelu ho zaslúžene vyniesli v roku 2000 na piedestál ankety o najlepšieho športovca Slovenska 20. storočia.
IGOR MACHAJDÍK
ONDREJ NEPELA sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave, zomrel 2. februára 1989 vo Frankfurte n. M., športovo vyrastal v Slovane, od roku 1976 trénoval v Nemecku, olympijský víťaz na ZOH v Sappore (1972), trojnásobný majster sveta (1971, 1972, 1973), päťnásobný majster Európy (1969 až 1973), akademický majster sveta (1970), strieborný na MS (1969 a 1970), bronzový na ME (1966, 1967 a 1968), osemnásobný majster Československa.
