Medzi tisíckami prosebných a ďakovných tabuliek sedí 35-ročný Anton, v rukách drží kartón s nápisom „Som epileptik, prosím, pomôžte“.
Medzi tisíckami prosebných a ďakovných tabuliek, umiestnených na stenách v okolí Lurdskej jaskyne na Kalvárii, je takmer nemožné prehliadnuť sediacu postavu zanedbaného bradatého muža, držiaceho v rukách kus kartónu s nápisom „Som epileptik, prosím, pomôžte“.
V jeho blízkosti nechýba prázdna škatuľa od trvanlivého mlieka, ktorá slúži na milodary. Muž nikoho neobťažuje, len ticho sedí a čaká, či sa nad ním niekto z návštevníkov areálu zľutuje.
„Chodím sem už vyše desať rokov. Je tu pokoj. Cítim, že mi Panna Mária a Boh pomáhajú,“ hovorí 35-ročný Anton. Pred Nežnou revolúciou pracoval vo Figare. Po zmenách, ktoré nasledovali, sa však stal z Bratislavčana Antona nezamestnaný. „Snažil som sa nájsť si prácu, ale keď prišla reč na moju epilepsiu, všetci zrazu cúvli. A tak sa aj s rodinou pretĺkam, ako sa dá,“ posťažoval sa.
Spolu s manželkou Angelikou a tromi deťmi Milanom (15), Jankou (11) a Mariánkom (3) žijú v podnájme, za ktorý mesačne zaplatia päťtisíc korún. Pri Panne Márii si Anton posedí tri až štyrikrát do týždňa, v prípade pekného počasia tam vydrží aj šesť hodín. „Domov prinesiem asi sto korún, ale v nedeľu po omšiach sa mi podarí nazbierať aj 500 korún,“ približuje zárobky, ktoré podľa jeho slov okamžite minú na nákup vrecúškových polievok a chleba. „Deti rastú, sú hladné. A teraz nás čaká začiatok školského roka, preto sem chodím častejšie,“ dodal.
Hoci k jaskyni zavítajú rozliční ľudia, väčšie problémy s nimi Anton zatiaľ nemal. „Nájdu sa medzi nimi všelijakí. No tých, ktorí mi nadávajú, je málo, a čo sa týka pomoci, prispeje mi asi 60 percent návštevníkov,“ konštatoval Anton, ktorý nemá problémy ani so správcami farnosti. „Oni ma už poznajú. Keď prídu, poprosím ich, aby mi spravili krížik, a môžem ďalej ticho sedieť,“ uzavrel.
(tasr)
