Jednou z letušiek na pravidelnej linke Bratislava – Londýn je aj 28-ročná Bratislavčanka Naďa Bendová (vpravo).
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Aké sú mýty o letuškách?
„Jedným z mýtov je, že letušky veľmi veľa zarábajú. Potom, že si hľadajú na palube medzi cestujúcimi budúceho manžela. Tiež je všetkým jasné, že letušky a piloti majú medzi sebou milenecké vzťahy a všade, kam priletia, si užívajú týždňové pobyty zároveň s dovolenkármi.“
A neužívate si?
„Zväčša o hodinu letíme naspäť domov. Akurát stihneme pripraviť lietadlo.“
Nikdy neprespíte?
„Stane sa, že letíme za niekoho, a vtedy sme dlhšie v cudzej krajine. Ale aj vtedy pracujeme, lietame – takže dovolenka to nie je. Tiež sa mi stalo, že sme pre technickú poruchu na lietadle uviazli na štyri dni len v uniforme a s dokladmi na Cypre. Nemala som ani plavky. Odvtedy nosím so sebou pre istotu vždy kufrík, kde mám základné veci. Lebo štyri dni v horúčave v jednej uniforme…“
Ako ste sa dostali k tomuto povolaniu?
„Náhodou. Mala som devätnásť rokov a mama pracovala na pasovom oddelení na letisku. Tam sa rozkríklo, že sa robí konkurz na letušky, a mama ma nahovorila. Vtedy som bola ešte vášnivá športovkyňa. Študovala som na na fakulte telesnej výchovy a športu a také tie dámske záležitosti ako šaty a maľovanie ma vôbec nezaujímali. Ale brigádu som potrebovala.“
V Bratislave sa venujete trojročnému synovi, rodine, potom letíte nad krajinami, ktoré vidíte len zo vzduchu. Je ťažké prispôsobiť sa týmto zmenám?
„Na začiatku som si to ani neuvedomovala. Začala som na to myslieť, až keď sa mi narodil syn. Tiež ma vyľakali rôzne neštardandné situácie. Čím dlhšie pracujem ako letuška, tým viac viem o lietadlách, lietaní a napríklad o vplyve počasia a o tom, čo všetko môže spôsobiť. Niektorí cestujúci majú pocit, že bezpečnostné pásy sú len formalita. Zažili sme však takú turbulenciu, že tí, čo neboli pripútaní, boli poudieraní a doráňaní, pooblievaní a nebolo to ľahké ani pre nás. Dnes priznávam, že mám strach. Nedávam to najavo, ale bojím sa rovnako ako cestujúci. Zažila som nebezpečné situácie, o ktorých som vedela len ja a pilot. Našťastie, zatiaľ to vždy dopadlo dobre.“
A zmeny miesta?
„O ôsmej som na Korfu a o dvanástej doma so synom. Neprežívam to tak, že letím nad krajinami – som jednoducho v práci a počas letu, hoci cestujúcim sa to možno nezdá, mám dosť práce. Vnímam väčšmi cestujúcich ako krajiny, nad ktorými letím.“
Stretli ste sa s agresívnymi cestujúcimi?
„Viezli sme fanúšikov gréckych futbalistov. Interiér lietadla bol po lete zdemolovaný a od marihuanového dymu mi bolo zle ešte dva dni.“
Čo sa dá v takej situácii vo vzduchu robiť?
„Kapitán môže výtržníka kedykoľvek a kedykoľvek vysadiť. Okrem toho na palube sú náramky, môžeme ich výtržníkovi nasadiť. Táto skúsenosť je však moja jediná. Za osem rokov, čo som lietala so slovenskými, arabskými či židovskými cestujúcimi, som nebola svedkom žiadnej väčšej agresivity na palube.“
Ocitli ste sa niekedy v situácii, keď ste túžili vystúpiť počas letu z lietadla?
„Keď som sa starala o cestujúcich, medzi ktorými bol aj človek, čo rok predtým zabil môjho otca. Sedel v aute a nedal prednosť v jazde cyklistovi. Myslela som najprv, že z lietadla vystúpim, ale kolegyne mi pomohli, nemusela som s ním prísť do priameho kontaktu. Mám však aj opačné zážitky – najmä keď stretnem spolužiakov alebo kamarátov, ktorí nevedia, že robím letušku. A ty čo tu robíš? – pýtajú sa prekvapene a tešia sa, že majú známeho v posádke.“
