Československí vodní pólisti na olympiáde v Amsterdame v roku 1928, sprava Michal Schmuck a Pavol Steiner z PTE Bratislava.
Po skončení prvej svetovej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa slovenskí športovci, ktorí sa dostali do reprezentácie, obliekli do nových československých dresov. Bolo ich poskromne a veľa úspechov na medzinárodnej scéne nedosiahli. Platí to aj o olympionikoch. V rokoch 1924 až 1936 reprezentovalo ČSR na hrách olympiád 18 Slovákov, z nich tretinu tvorili Bratislavčania, žiaľ, bez väčšieho úspechu. Všetci sa zúčastnili letných hier, na účasť na zimných olympijských hrách si museli Bratislavčania počkať až do roku 1952.
Československo sa zúčastnilo už na prvej medzivojnovej olympiáde v roku 1920 v Antverpách. Vyslalo veľkú, 123-člennú výpravu športovcov, no bez jediného slovenského adepta.
Až o štyri roky neskôr mali slovenskí olympionici pod piatimi kruhmi svoje zastúpenie. Na olympijských hrách v roku 1924 v Paríži bol medzi štyrmi Slovákmi aj Bratislavčan, skokan do výšky Mikuláš Kucsera. Budapeštiansky rodák, člen I. ČSŠK Bratislava, majster republiky v rokoch 1922 a 1924. Vo francúzskej metropole nezúročil svoju predchádzajúcu dobrú formu, skočil iba 175 cm a nepostúpil z kvalifikácie. Pritom tento atlét, ktorý prestúpil do I. ČSŠK z PTE Bratislava, sa predtým niekoľkokrát „prehupol“ nad latkou vo výške 185 cm. Mimochodom, práve v Paríži získalo bývalé Československo prvú zlatú olympijskú medailu zásluhou Bedřicha Šupčíka v šplhu na lane.
O štyri roky neskôr na olympiáde v Amsterdame 1928 bojovali v bielo-modro-červených farbách aj traja Bratislavčania, vodní pólisti z PTE Bratislava Pavol Steiner, Michal Schmuck, ako aj „viedenský Čech“, neskôr Američan, Rudolf Kroc. So svojimi spoluhráčmi nestačili na Angličanov a boli prirýchlo vyradení z ďalších bojov ešte v prvom kole. Známou postavou bol hlavne Pavol Steiner, výborný plavec, ktorý získal viacero úspechov. Najväčším bola bronzová medaila na majstrovstvách Európy 1931 v Paríži na 100 m voľný spôsob.
V roku 1932 vyslala ČSR do Los Angeles iba sedem športovcov, bratislavský zástupca chýbal. Jediným Slovákom bol šprintér Andrej Engel.
O štyri roky neskôr v Berlíne, „prešpikovanom“ záplavou hákových krížov, dostali príležitosť byť pri tom aj štyria Bratislavčania. Na svojich druhých hrách sa pokúšal vodný pólista Michal Schmuck spolu so svojím klubovým i reprezentačným kolegom Rudolfom Krocom postúpiť zo svojej skupiny ďalej, no súperi boli proti. Československí vodní pólisti neuspeli.
O nič lepšie nedopadli ani traja bratislavskí atléti z VŠ. Valér Barač vypadol už v kvalifikácii vo vrhu guľou i hode diskom a oštepár Pavol Maľa ho napodobnil vo svojej disciplíne. Relatívne najlepšie skončila ich oddielová kolegyňa Margaréta Schieferová, ktorá bola klasifikovaná na 12. mieste. Stala sa vôbec prvou slovenskou atlétkou na olympijských hrách.
Príležitosť na reputáciu našim olympionikom o štyri i o osem rokov neskôr vojnové šialenstvo znemožnilo. Trvalo až dvanásť rokov, kým sa v roku 1948 zišli v Londýne ďalší adepti olympijských pôct a medzi nimi nechýbali ani Bratislavčania. IGOR MACHAJDÍK
FOTO - ARCHÍV
(Nabudúce: Karol Divín)
