FOTO SME – PAVOL MAJER
Muro sa narodil mačke správcu trhu na konci Dunajskej ulice. Ten sa pred štyrmi rokmi v októbri pre stavbu známej zelenej budovy v tvare lode presunul na Poľnú ulicu. Keďže kocúr bol odmalička miláčikom predavačov, presťahovali aj jeho. Odvtedy je pravidelným stravníkom a aj pacientom kvetinárky Gabriely Csínovej.
„Keď sme sa presťahovali, začal chodiť najviac ku mne. Všetci ho tu poznajú. Je to náš trhový inventár a frontový vojačik. Inému kocúrovi na tento trh nedovolí vkročiť, hoci v areáli Ondrejského cintorína, čo je hneď vedľa, je veľa mačiek. Po bitkách o svoje teritórium chodí taký doráňaný, že na neho môžem vyliať rovno dve deci peroxidu na vydezinfikovanie rán. Veď aj preto, že je tak popretkávaný jazvami, mám v kabelke stále jeho medzinárodný očkovací preukaz.“ Keď ráno pani Gabriela príde vykladať kvety, musí si nájsť čas, aby sa pomaznala s čakajúcim Murom. Inak by musela počúvať jeho srdcervúce mňaukanie. „Pred dvoma rokmi si sem doviedol bielu mačku, ktorú nám predstavil ako svoju manželku. Mali spolu mladé, ale chodí sem jeden pán s pitbulom, ktorého vodí na voľno. Ten jej prehryzol krk, keď si bránila mladé. Odvtedy Muro nejako zatrpkol a nikoho si nedoviedol.“
Pre viditeľné jazvy kocúr síce pôsobí dravo, je však pokojný a prítulný. Dôchodcovia z okolia mu sem-tam donesú nejaké pre neho chutné zvyšky. Inak má Muro vďaka pani Csínovej bohatý a pestrý jedálniček, jeho základ tvoria suché granule, konzervy a napríklad ľadvinky od mäsiara, ktoré mu veľmi chutia. Keďže má Gabriela Csínová doma sedemnásťročného fúzača, nemôže ani pomyslieť na to, že by si Mura zobrala domov. No ako hovorí: „Žije na divoko a je mu dobre. Keby sa dostal do bytu – predstavte si, že by vás zavreli do justičáku. Také by to bolo pre neho.“
Barbora Mančíková
