FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Zakladateľ hispanistiky na Slovensku Vladimír Oleríny (na snímke) má na svojom konte už vyše stovky preložených kníh, aktívne píše recenzie, stále prekladá a rozmýšľa o realizácii svojho životopisu. Jeho prácu ocenili v roku 1991 Striebornou medailou za zásluhy v rozvoji krásnych umení. Delegácia španielskych spisovateľov mu odovzdala Veľkokríž k občianskemu radu kastílskeho panovníka Alfonsa X. Múdreho. „Bol to veľmi príjemný pocit, bral som to ako satisfakciu za všetko, čo som urobil za päťdesiat rokov minulého storočia,“ povedal 82-ročný Oleríny.
O španielčine hovorí, že si ho vybrala. Keď mal dva roky, rodičia sa vysťahovali za prácou do Argentíny. Prežil tam osem rokov. „Chodil som do španielskej školy, spieval som argentínsku hymnu, recitoval verše o osloboditeľovi San Martínovi a bol som na najlepšej ceste stať sa Argentínčanom,“ spomína. Pred druhou svetovou vojnou sa rodičia rozhodli vrátiť na Slovensko. Vďaka španielčine pôsobil ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Buenos Aires. „Neskôr ma pozvali pracovať do Zväzu slovenských spisovateľov, kde som začal prekladať. Prekladal som zväčša latinskoamerické romány so silným sociálnym podtextom. Bolo v nich aj veľa exotiky, prírody a zakázanej erotiky. Vždy to bolo zaujímavejšie čítanie ako budovateľské romány, ktoré k nám prichádzali zo Sovietskeho zväzu,“ opisuje svoje prvé kontakty s prácou prekladateľa pán Vladimír. Pri prekladaní mu často radili aj španielski autori. Preklad zo španielčiny nie je jednoduchý. Napríklad španielskemu slovnému spojeniu „do zatvorených úst nelietajú muchy“ v slovenčine zodpovedá ľudová múdrosť „hovoriť striebro, mlčať zlato“.
Svoj osudový jazyk začal prednášať aj na Filozofickej fakulte UK. Krátko pred habilitáciou v roku 1959 z nej však bol z politických príčin vylúčený a ocitol sa opäť vo Zväze slovenských spisovateľov. „Vtedy sa už časy menili k lepšiemu, blížil sa rok 1968 a mohol som začať prekladať španielskych autorov, ktorí boli u nás vzhľadom na frankistický režim neprijateľní.“
Z množstva spisovateľov ho očaril kultový kolumbijský autor Gabriel García Márquez, hoci jeho vrcholné dielo Sto rokov samoty nepreložil. Vo vydavateľstve žiadali, aby to stihol za dva mesiace.
„S ľútosťou musím priznať, že Španieli toho veľa o Slovensku nevedia. Neraz ma prekvapia otázkou, ako je v Ľubľane. A nedávno sa ma jeden profesor z Granady opýtal, ako sa mi prekladá do češtiny. Musel som mu vysvetliť, že slovenčina je kodifikovaný jazyk. Myslím si však, že so vstupom do Európskej únie sa informovanosť zlepší,“ dúfa pán Oleríny.
MARÍNA DOBOŠOVÁ
