„Počúvam, čo mi obraz hovorí a nechávam sa ním viesť,“ povedal výtvarník Karol Felix (1961). V Galérii SPP na Drevenej ulici pripravil autor do 29. júna výber z maliarskej a grafickej tvorby z posledného obdobia. Snažil sa ju namiešať v takom pomere, ...
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Karol Felix na svojej výstave v Galérii SPP. FOTO – PETER PROCHÁZKA
„Počúvam, čo mi obraz hovorí a nechávam sa ním viesť,“ povedal výtvarník Karol Felix (1961). V Galérii SPP na Drevenej ulici pripravil autor do 29. júna výber z maliarskej a grafickej tvorby z posledného obdobia. Snažil sa ju namiešať v takom pomere, aby bolo vidieť rozdielny výtvarný jazyk, ale zároveň aj body vzájomných dotykov.
O vystavených obrázkoch by sa dalo hovoriť ako o magických príbehoch vyvolávajúcich silné pocity či ako o príťažlivých kapitolách umelcových túžob. Cítiť z nich krehkú rovnováhu – čo je aj názov jedného grafického cyklu – rovnováhu medzi ťahom štetca a vrypom do kovovej dosky, rovnováhu medzi farbou a tvarom, rovnováhu medzi tým, čo divák rád vidí a tým, čo chce autor povedať.
Karola fascinujú výtvarníci, ktorí dokázali zmeniť rukopis. Aj preto sa vyhýba jednotnému štýlu. Od známky cez exlibris až k voľnej grafike a maľbe – sa vždy snaží o iný pohľad na médium a tému.
Obrazy Karola Felixa možno prirovnať k filmu Zväčšenina talianskeho režiséra Michelangela Antonioniho. Vyzväčšovaním motívu prichádza Karol podobne ako Antonioniho fotograf David Hammings na nové súvislosti. Ide však ešte ďalej. Ponára sa pod povrch vecí a odkrýva odvrátenú tvár Mesiaca. Ako dobrý ekvilibrista po krehkej rovnováhe neodkrýva tajomstvo úplne a len hovorí: „Otázky a odpovede si nachádza každý, kto má to šťastie, že ho umenie osloví.“ Prítomná výstava tieto ambície nesporne má.
