za Kantora.
Poľské Múzeum umenia vlastní okrem iných cenných zbierok aj súbor diel významného nemeckého umelca XX. storočia Josepha Beuysa. Beuysovou filozofiou bolo, aby sa významné umelecké diela nenachádzali len v európskych a svetových metropolách, ale jednoducho všade tam, kde žijú ľudia. Preto osobne priviezol do poľského múzea debnu obsahujúcu skoro tisíc prác, prevažne dokumentačného charakteru. Beuys vlastne nadviazal na gesto Wladyslawa Strzeminského, autora idey založenia zbierky avantgardného umenia, ktorá mala slúžiť spoločnosti a formovať ju. To bolo Beuysovi blízke, pretože sám bol autorom teórie „sociálnej sochy“ – myšlienky zmeny spoločnosti prostredníctvom umenia.
Beuys zanechal po sebe stovky diel, uchovávaných v najdôležitejších múzeách sveta. Spočiatku jeho experimentálny konceptualizmus vzbudzoval veľký odpor a jeho tvorba môže i dnes zostať nepochopená bez komentárov, ktorými opisoval svoje činnosti. V podstate však jeho diela prekvapujú detskou jednoduchosťou, veď podľa neho „každý človek je umelec“. Len netreba dielo analyzovať, ale vnímať a tvoriť intuitívne. Hoci s ľútosťou dodáva, že „aj mŕtve zviera má viacej intuitívnych schopností ako podaktorí ľudia so svojím tvrdohlavým racionalizmom.“
Kresby maliara, scénografa a režiséra Tadeusza Kantora, inštalované v Poľskom inštitúte, sa spájajú hlavne s divadlom. Zväčša sú vytvorené ceruzkou alebo perom a farebne dotvárané. Vo vlastníctve Múzea umenia v Lodži sú kresby zo 60. a 70. rokov. Kantorove kresby sú rozdelené do cyklov, najzaujímavejší sú Chlapci s novinami a Ľudia atrapy. Chlapci so starými tvárami, zavalení novinami, a ľudia zotročení kolobehom každodenných mučivých drobností.
Hoci sú kresby akýmisi filozofickými zlomkami, sú zároveň nadovšetko telesné (Obrátená postava, 1971), silné v myšlienke i vo výraze.
MILADA ČECHOVÁ
FOTO – ARCHÍV
