K severnému múru františkánskeho kostola pristavali v 14. storočí gotickú kaplnku sv. Jána Evanjelistu. Z nej vedú schody do podzemia kostola ku kryptám.
, kde sú krypty – miesta posledného odpočinku príslušníkov rádu sv. Františka, významných osobností mesta a bohatých mešťanov.
Ku kostolu františkánov sa viaže viacero povestí, dve z nich dnes uvádzame.
Na Štedrý deň v noci sa vo františkánskom kostole koná čudesná omša. ILUSTRÁCIA – JÁN ČIRKA
Mnísi majú vianočnú omšu hodinu pred polnocou
Každý rok na Štedrý deň hodinu pred polnocou ožiari sa podzemný cintorín v kostole svetlom stovák sviečok z oltára a vianočných stromčekov, ktoré sa tu každoročne zázračne zjavujú. Po osvetlení podzemia mŕtvi mnísi opustia lôžka, zoradia sa do sprievodu a za spevu vojdú do kaplnky. Tu sa koná nezvyčajná polnočná omša. Ako hádam jediná na svete sa začína hodinu pred polnocou.
Najstarší mních slúži slávnostnú polnočnú omšu a ostatní mnísi ticho spievajú. Takéto čudné zjavenie môže vidieť a spev počuť len dobrý, bohabojný kresťan, ktorý žije príkladným životom a pochádza z Bratislavy. Omša sa začína skôr z toho dôvodu, že mŕtvi mnísi nechcú rušiť živých veriacich, ktorí prišli do kostola na polnočnú omšu.
S úderom dvanástej spev utíchne, svetlá pohasnú, mnísi sa vrátia na miesta ich posledného odpočinku a v podzemí kostola zavládne zvyčajné ticho. Táto omša sa opakuje každý rok na Vianoce už dlhé stáročia.
Jediným svedkom takejto predpolnočnej omše je jeden Bratislavčan, ktorý ju spomínal pred viac ako štyridsiatimi rokmi.
Klobučník a bosorky
Druhý príbeh sa odohral v prvej polovici 17. storočia. Rôzne klobúky a čiapky vyhotovoval vtedy aj pán Martin Ramhartner, majster cechu klobučníckeho, ktorý býval na Klobučníckej ulici. Bol zručným majstrom, ceny mal primerané, a tak jeho výrobky ľudia radi kupovali. Keď bol výročný trh v Hainburgu, tak predal aj dva vozy tovaru. Raz v decembri sa mu obchody dobre vydarili. Poslal prázdne vozy do Bratislavy a on sám v hainburských hostincoch oslavoval. Keď už mal dosť, pobral sa peši domov do Bratislavy.
Kdesi na polceste, za Hainburským vŕškom zrazu zbadal približovať sa zvláštny oblak. Keď to čudo priletelo pred neho, videl, že je to skupina dvanástich bosoriek letiacich na metlách a vidlách. Všetky však mali tváre manželiek počestných bratislavských mešťanov. Nedalo mu, oslovil ich a to nemal.
Bosorkám sa znepáčilo, že ich poznal a začali ho metlami mlátiť a vidlami bodať. Ruky mu vykrúcali, po tvári ho bili, až nakoniec zamdlel a na viac sa nepamätal. V noci sa zobudil celý zakrvavený a uzimený a horko-ťažko vládal prísť do rána domov. Celých päť dní z postele nevyliezol. Klobučník prisahal bosorkám pomstu a chcel ich verejne odhaliť na polnočnej omši v kostole františkánov na Štedrý večer.
A tak od Lucie do Vianoc nerobil žiadne klobúky, len stoličku z drievok skladal. Lebo podľa starých obyčajov, keď človek na takejto stoličke sedí a farár povie na polnočnej omši „Kirie elejson“, všetky bosorky sa v kostole prejavia a z kostola na metlách povyletujú. A taký dôkaz celkom postačí, aby sa dostali pred súd a ku katovi, aby ich pred Michalskou bránou upálil.
Ale klobučník málo rozumie stolárčine. Stolica to bola pekná, ale nesmel použiť železné klince a zle bola zglejená. Len čo si na ňu sadol v kostole františkánov, stolica sa s rachotom i s Martinom zrútila na zem. Ten od bolesti len jačal, lebo rebrá mal dolámané a vo vnútornostiach ho pekelný oheň zožieral. Keď sa zo zlomenín vystrábil, bál sa čo i len meno bosorky spomenúť. Odvtedy ani viechy nenavštevoval.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Autor: JOZEF KOČI
