Lukáš Haruštiak (na snímke, vpravo jeho busta) a Viktor Frešo osadili na Námestie slobody vlastné autoportréty. Aj preto, že námestie vraj zostalo bez patróna.
Minulý týždeň sa na Námestí slobody zjavili dve záhadné busty na kamenných podstavcoch. Stáli na mieste, kde kedysi stálo monštruózne súsošie Klementa Gottwalda. Tmavé mužské hlavy na kamenných stĺpikoch na vrchole námestia pútali pozornosť. „Ani vy neviete, kto to je?“ pýtali sa okoloidúci, ktorí sa pri bustách prekvapene zastavovali. Chýbal podpis autora a mená tých, ktorých znázorňovali. „Busty tam musel niekto osadiť v utorok v noci alebo v stredu skoro ráno,“ dedukoval hovorca Starého Mesta Pavol Prikryl. Keďže nikto nežiadal na miestnom úrade povolenie na ich inštaláciu, boli z námestia vo štvrtok odstránené ako čierna stavba. (japa)
Lukáš Haruštiak založil s Viktorom Frešom výtvarnú skupinu Egoart. Lukáš je študentom Vysokej školy výtvarných umení a Viktor pražskej Akadémie výtvarných umení. Viacerí Bratislavčania si pred dvoma týždňami všimli busty inštalované na Námestí slobody. Ich autormi sú práve títo dvaja študenti. O bustách i o inom sme sa porozprávali s LUKÁŠOM HARUŠTIAKOM.
Čím sa zaoberá skupina s takým „egoistickým“ názvom?
„Sebaprezentáciou, sebapopularizáciou a sebaglorifikáciou. Takže celá naša činnosť je zameraná len na naše dve osoby.“
Busty na Námestí slobody ste inštalovali vy dvaja. Sú to vaše hlavy. Ako nápad vznikol?
„Keď bolo zničené Gottwaldovo súsošie, bloky kameňa rozstrieľali dynamitom a ponúkli ich VŠVU. My sme využili situáciu, že na takom významnom mieste v Bratislave zostalo prázdne miesto. Námestie zostalo bez patróna. V rámci našej filozofie sebaprezentácie sme sa rozhodli urobiť bronzové autoportréty. Osadili sme ich na Námestí slobody tam, kde stál kedysi Gottwald. Sokle pre bronzové busty sme urobili priamo z kameňa pôvodného Gottwaldovho súsošia. Takže sa kameň vrátil na pôvodné miesto, ale s novou úlohou – slúži ako soklíky pre nové významné osobnosti.“
Nemali ste pri osadzovaní svojich hláv žiadne problémy?
„Nie. Osadzovali sme ich v sobotu 31. mája ráno o ôsmej. Prišli sme tam s aviou, mali sme vozík s mechanickou rukou a osadili sme sokle. Každý z nich vážil asi pol tony. V nedeľu ráno sme to prišli vybetónovať, aby stáli pevne a nikomu sa nič nestalo. V pondelok poobede sme tam nalepili hlavy. Ja som mal v utorok prezentáciu svojej diplomovej práce, táto inštalácia bola jej súčasťou.“
Ako reagovali pedagógovia?
„Z celej akcie som mal urobenú dokumentáciu, tá sa im páčila, ohodnotili ma dobre.“
Hlavy vydržali na námestí do piatka.
„Mesto ich potom vraj vyhlásilo za čiernu stavbu a dalo ich odstrániť.“
Pôjdete si svoje hlavy vypýtať?
„To bude asi komplikovanejšie. Možno nám hrozí aj pokuta, neviem. Dúfame, že starosta to vezme ako umelecký projekt, ako určitú umeleckú aktivitu v rámci školy. Veď to nebolo nič, čo by mohlo niekoho urážať.“
Povolenie ste si nevyžiadali zámerne?
„V rámci našej filozofie arogantného sebaprezentovania sa sme si mysleli, že je vhodnejšie urobiť to bez povolenia. Aj tak by nám ho asi nedali. Urobili sme to skrátka ,na drzovku‘.“
Toto ale nebola jediná vaša „drzovka“.
„Votreli sme sa medzi umelcov, ktorí majú vsadené diela v dlažbe pred Mirbachovým palácom na Františkánskom námestí. To je ,chodník slávy‘ významných umelcov. (V dlažbe sú vsadené diela výtvarníkov v rámci akcie Galérie mesta Bratislavy s názvom Dlažba ako symbol križovatky – pozn. red.). Ich mená boli pre nás dostatočnou motiváciou, aby sme sa do dlažby vsadili aj my.“
Ako reagoval riaditeľ galérie?
„Pán Jančár bol zhodou okolností v komisii pri obhajobe mojej diplomovej práce. Tam sa dozvedel, že to niečo nové, čo si všimol v dlažbe pred galériou, mám na svedomí ja. Ale jeho odozva bola kladná a tabuľa tam môže zostať.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC, PAVOL MAJER
