 Siedma krasokorčuliarka sveta Liana Drahová sa so širokým úsmevom pred zrkadlom pripravuje na vystúpenie v roku 1973. FOTO - ARCHÍV |
Babička Liany Drahovej pracovala na zimnom štadióne v Liberci. Čo mala robiť, brala si malú vnučku so sebou. Nejaké korčule sa tam našli a malá Lianka mala zábavu. Zapáčilo sa jej to a vyrástla z nej popredná korčuliarka-reprezentantka. Trénerka M. Nováková, ktorá trénovala aj H. Maškovú, v nej hneď videla talent. Liana Drahová (nar. 22. 4. 1953) sa vyšvihla medzi najlepšie v Európe a na svete vďaka nesmiernej vôli. Osem rokov korčuľovala v Liberci, no od roku 1965 bola už Bratislavčankou, členkou Slovana.
Cesta za titulmi
Na stupňoch víťazov stála už ako 14-ročná, keď sa stala s o 10 rokov starším Petrom Bartosiewiczom majsterkou republiky v športových dvojiciach (1968) a to jej otvorilo cestu na ZOH v Grenobli. O rok titul majstrov obhájili, ale potom sa už dvojica rozpadla. Dievča tak stálo takmer pred neriešiteľnou úlohou: čo ďalej? Prestať v šestnástich? To by zrejme nebolo rozumné. Začať ako sólistka? Veď tri roky povinné netrénovala. Tréneri ju veľmi nechceli, mohli si vtedy vyberať, neverili jej. Bola akási ustráchaná, málo sebavedomá, mala kŕčovitú jazdu, bez emócií. Jedine trénerka Ľ. Lojkovičová sa nezľakla, keď už bývala rodina v Bratislave. Vraj si vyláme zuby, hovorili jej.
Všetko si vyskúšali roku 1970 na Majstrovstvách ČSSR v Plzni a boli bronzové. O rok neskôr v Prešove strieborné. Roku 1972 boli majstrovstvá republiky v Karvinej a 8000 divákov jej už tlieskalo ako majsterke v súťaži žien. Druhý raz to isté zopakovala v Lipt. Mikuláši 1973 a až do roku 1976 nepustila žezlo najlepšej z rúk. Štartovala na piatich ME, roku 1974 bola tretia, 1973 a 75 štvrtá. Práve roku 1973 získala aj právo štartu na MS, ktoré pripravovala v tom roku Bratislava.
Medzi svetovými esami
Čerstvá maturantka, stále málo skúsená, sa na ME v nemeckom Kolíne nedostala do desiatky, ale aj to bolo viac, než sa čakalo. Dostala sa medzi štvoricu čs. žien na MS a tam zažiarila. Skončila štvrtá v krátkom programe a mala šiestu najlepšiu voľnú jazdu. Pred ňu sa dostali iba také esá ako Magnussenová z Kanady, Lynnová z USA, Erratová z NDR, Hamilltonová z USA, Scottová z Anglicka a Itenová zo Švajčiarska. Bola celkovo siedma a medzi Európankami štvrtá! To bol jej najväčší úspech v kariére.
Za menom jej napísali oddiel Slovana ChZJD Bratislava, v rubrike zamestnanie: kreslička projektovej organizácie. Žiaľ, na Akadémiu múzických umení, o ktorú mala záujem, sa nedostala. Hneď po svojej jazde musela veľa vysvetľovať. Mnohí sme ju nepoznávali. Bola štíhlejšia, nechýbala jej ženskosť ani krásny prejav, bola rýchla, usmievavá, istá i elegantná. Vyžarovala z nej energia i pokoj, športová hodnota bola vysoká. Dozrela. Priznala, že v Mladej garde pod vedením trénera J. Gálika niekoľko mesiacov v posilňovni cvičila, naberala kondíciu, pohodu a skrášľovala telo. Stratila sa únava, zlepšili sa skoky i sebadôvera. Vraj to nič nebolo, iba trochu pohybu navyše, usmievala sa.
Po MS ešte štartovala na ďalších v Colorade, ale potom sa už vydala a zo súťaženia sa vytratila (1976). Liana však pri ľade ostala. Je stále trénerkou. Začala v Topoľčanoch, Nitre, pokračovala v SVŠ v Bratislave, tri roky pracovala v Aténach a od roku 1995 žije a trénuje v Rakúsku (v Linci), kde si ju vysoko vážia. Nečudo, že sa jej rodičia trochu posťažovali. Mala päťdesiatku, no nikto si ani nespomenul. A pritom to bola najúspešnejšia slovenská víla ľadu. IGOR MRÁZ
