Niektoré úrady sa novinárov boja

Úradníci samosprávy sú platení z daní z príjmu fyzických osôb a miestnych daní, ale aj zo štátneho rozpočtu. Pri komunikácii s občanmi, a teda aj novinármi to však niekedy nevidno.

Môže za to málo nezávislých médií, ktoré sa komunálom zaoberajú. „Čím nižšia je úroveň politiky, tým slabší je tlak novinárov a tým menej médií existuje,“ myslí si Gabriel Šípoš, analytik Ineko.

Na úrovni obcí bývajú najsilnejšie médiá tie, ktoré vydávajú samy obce. „Tie sú, samo­zrejme, málo kritické voči lokálnym politikom pri moci,“ hovorí Šípoš.

Nezvyk a strach

Vo veľkej politike je už istá konkurencia médií. To sa prejavuje aj v tom, ako sa tam informuje. Lokálni politici a úrady podľa Šípoša komunikujú najmenej profesionálne a otvorene a sú najmenej schopní čeliť kritickým otázkam.

„Úradníkov v samosprávach ešte stále môže záujem o ich prácu prekvapiť,“ hovorí Ivan Rončák z Transparency International Slovensko. Nezvyk komunikovať a strach – to sú podľa neho hlavné príčiny rozpačitého informovania.

Infozákon sa dá dodržiavať rôzne

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2000 určuje, čo a v akej lehote je úrad povinný zverejniť. Stane sa, že ak sa vyskytne aktuálny problém, ku ktorému by sa mal úrad vyjadriť, novinára z denníka odkážu na lehotu z infozákona.

„Ak úrad nechce informácie poskytnúť alebo chce prístup k nim sťažiť, využíva všetky obstrukčné ustanovenia zákona,“ hovorí Rončák.

Takéto opatrenia sú napríklad lehota ôsmich pracovných dní, žiadosť, aby si občan zaplatil všetky náklady aj za jednoduchú informáciu, poslanie informácie doporučene a do vlastných rúk.

Ak informácie úrad poskytnúť chce, správa sa podľa Rončáka úplne inak – je pružný, nečaká osem dní, ale reaguje hneď, ako má informáciu k dispozícii. Nespoplatní ju a pošle ju najdostupnejším spôsobom, na­príklad mailom.

Hovorca nie je úradník

Nad rámec infozákona siaha práca hovorcov. Mesto, kraj i niektoré mestské časti si takéhoto človeka platia. Sú úrady, kde nie sú zvyknutí, že o ich prácu sa zaujímajú novinári.

V menších mestských čas­tiach na špeciálneho pracovníka – hovorcu nemajú peniaze. Niekde, napríklad v Devíne, Lamači či Karlovej Vsi, je na mobile sám starosta či starostka. Inde je starosta neprístupný a všetko ide cez prednostu alebo sekretariát.

Svoju úlohu tu hrá pracovný čas, ktorý sa vo väčšine úradov končí okolo 16.00, ďalej obedňajšia prestávka a stránkové hodiny. V piatok poobede býva problém niekoho zastihnúť.

Nepružnosť odzrkadľuje fungovanie niektorých úradov – aj najmenšia veta podlieha kontrole vedenia, jazyk je byrokratický a ťažko tlmočiteľný do bežnej reči. Ak to aj novinár urobí, úrad má výhrady.

Bez hovorcu či s tromi

Tam, kde to rozpočet umožňuje, majú hovorcov. Často sú to bývalí politici či novinári. Málokedy poznajú odborné odpovede alebo majú ťažkosti zastih­núť úradníka, ktorý ich má poskytnúť.

V Dúbravke bol problém dokonca so základnými informáciami o mestskej časti, na ktoré mala hovorkyňa tri týždne. Naopak v Petržalke je zriedkakedy ťažké získať rýchlu odpoveď.

V Starom Meste zas nie je problémom úradnícky jazyk. Bývalý starosta Starého Mesta Peter Čiernik bol známy tým, že mal až troch hovorcov.

Opačná situácia je v Ružinove. Tu stojí proti sebe pravicové zastupiteľstvo a starosta zo Sme­ru, ktorému poslanci zrušili útvar. Starosta však odmieta prepustiť svojho hovorcu.

Tradíciu komunikovania s médiami dodržiava súčasné vedenie mesta. Hovorcu mal primátor Andrej Ďurkovský už v čase, keď bol starostom Starého Mesta. Dnes je magistrát jedinou inštitúciou v samo­správe, ktorá organizuje pravidelné tlačové besedy. Občianski aktivisti pred voľbami Ďurkovského kritizovali, že sa k nemu nedá dostať.