Krátko pred ôsmou ráno prichádzam na nástupnú zástavku autobusu číslo 93 v Petržalke na Vyšehradskej. Už týždeň tu chýba grafikon s časmi odchodov autobusov, takže nikto nevie, kedy autobus príde. V rannej hmle postáva asi desať ľudí. Máme šťastie, že nemusíme čakať, autobus prichádza hneď.
Vystihli sme čas medzi dvoma špičkami a cestou do centra sa nemusíme tlačiť. To, že autobus hrkoce, nadskakuje a hučí, cestujúci akoby nevnímali. Prejazd cez Nový most je bezproblémový, autobus má relatívne voľný vlastný pruh. Na zastávke Zochova máme päťminútové meškanie, moja cesta pokračuje do Dúbravky. Pred nosom mi ušla električka, ale intervaly nie sú zlé. Najbližšia príde už o päť minút. Cesta do Dúbravky sa zdá nekonečná, každú chvíľu stojíme. Po ceste míňame električku odstavenú na vedľajšej koľaji.
Na zastávke Horné Krčace po sedemnástich minútach cesty zisťujem, že už som v druhom pásme, v ktorom mi neplatí električenka. Ešte nie som v cieli, ale musím vystúpiť a kúpiť si lístok. Na zastávke však nie je automat, ani široko-ďaleko žiaden stánok, kde by som si lístok mohla kúpiť. Vydávam sa teda na spiatočnú cestu. Grafikon je posprejovaný, neviem, kedy električka príde. Keď dorazí, ľudia sa v nej tlačia a stáť musia aj niektorí dôchodcovia.
O deviatej som v Starom Meste a idem na zastávku Zochova smerom do Petržalky cez podchod, v ktorom nie sú eskalátory ani výťah. Intervaly medzi odchodmi autobusov číslo 93 sú dvanásťminútové, doma som o pol desiatej. Hodinu a pol som strávila cestovaním.
