 |
Zdá sa, že tí dole to už definitívne nezvládajú, veď nakoniec tam nezostane nič živé, len oni, potkany a možno tiež hmyz. A čo všetko ostatné? Načo sme to tvorili? Aby to bolo vyhubené? Bude to treba posunúť, to je isté, sme síce všemohúci, ale... Urobíme si niekde inde vďačnejšie bytosti a tamtých nech dorieši Peter. Takto sa uvažovalo a takto sa aj rozhodlo.
V nebi niekedy pred Vianocami roku 2003 približne o 12.00 nebeského času
"Takže takto sa veci majú. A mám to celé na starosti ja," povedal o čosi neskôr Peter rozšírenému zboru svätých, archanjelov a anjelov, ktorých si zvolal na mimoriadne stretnutie.
"Máme tomu rozumieť tak, že úplne všetko vrátane zmŕtvychvstania a posledného súdu..." neveriacky sa pýtal nie apoštol Tomáš, ale archanjel Gabriel.
"Áno, dobre ste počuli, všetko a komplet. Priatelia svätí a archanjeli a anjeli, vzdychanie nám tu nepomôže, tu treba totiž konať a rýchlo!"
Zhromaždenie súhlasne zamrmlalo a tí, čo mohli, a bola ich väčšina, aj súhlasne zašumeli krídlami.
"Rozhodol som, že bude nutné všetko najprv vyskúšať na malej vzorke, predsa len koniec sveta nebýva každý deň. A okrem toho budeme na to prakticky sami," pokračoval Peter. "Asi sa zhodneme, že najväčší problém nám bude robiť to hromadné zmŕtvychvstanie. Tie následné súdobé veci nevidím až tak zložito. Veď sú zápisy, sú božie mlyny a každý z nich veľmi dobre vie, čo napáchal a v čom pochybil. Ale to zmŕtvychvstanie... Kde to len odskúšať a ako to overiť?"
Ono to zhromaždenie, ako nakoniec všetky nebeské záležitosti, bolo extrémne demokratické a voľne prístupné, takže tam boli rôzne duše a medzi inými aj duša múdreho rabína Chatama Sofera, a práve tá sa ozvala:
"Je také malé mesto v Európe, Bratislava, kde žije pokojný, bohabojný ľud, ktorý prežil úplne všetko, od nájazdu kadejakých hôrd z Ázie až po stáročné útlaky a vládu bezvercov. Nuž, myslím si, slávne nebeské zhromaždenie, že práve tam by sa to mohlo dobre odskúšať, lebo ten národ je božsky trpezlivý, je pokojný a robotný. Jednoducho na takýto experiment priam stvorený. Oni skutočne vydržia a pochopia všetko, aj prípadný neúspech," tu sa Peter škaredo zamračil, "ktorý však, prirodzene, vylučujem, lebo to je zhola nemožné," rýchlo dokončil rabín Chatam Sofer.
"Nu já jsem ale slyšel, že se tam na Slovensku hodně pije, a dokonce že v tom je též tajemství té jejich tolik obdivované útrpnosti a úspěšnosti různých reforem, ti hoši ze Slovenska jsou prakticky pořád poněkud..." neúnavne sa ktosi ozýval zozadu.
"Pozrite, beriem tie výčitky, ale niet času na pletky, my musíme byť konštruktívni - Bratislava sa nepáči? Dobre, o. k., v poriadku. Má niekto iný návrh?" A na nebesiach nastalo hrobové ticho.
"Tak vidíte, overíme to teda na Bratislave," rozhodne uzavrel Peter.
Až bolo počuť, ako mnohým odľahlo: "Uf, ako dobre, že sa niekto našiel, lebo jedno je isté, svätí a najmä archanjeli dokážu strašne veľa, ale predsa len. Čo ak to bude vyžadovať tú úplnú, absolútnu všemohúcnosť, ktorou disponuje len On?" Takéto pochybnosti sa niesli v nebeskom ovzduší.
"Je to nesporne dobrý návrh," konštatoval po chvíli ticha Peter, "ale je to predsa len veľké mesto, preto navrhujem menšiu vzorku, nejaký ten starší pokojný cintorín," meditoval ďalej Peter, a vtom zazrel v prvom rade majestátnu postavu svätého Ondreja. "Povedzme Ondrejský cintorín," dodal a s očakávaním sa usmial na svätca.
Ten, evidentne polichotený nečakaným výberom, súhlasne pokyvkal hlavou.
Ostatné malo už pomerne rýchly priebeh. Čas skúšobného zmŕtvychvstania bol určený tesne po polnoci 24. 12. 2003. Všetci kresťania by mali byť koniec koncov na polnočnej omši a tí druhí, ak sa aj stanú svedkami tohto nevídaného javu, nech sa s tým vyrovnajú, ako vedia. Ďalej bolo rozhodnuté poslať tam dole v predstihu dvoch poslov, teda radových anjelov, prirodzene, v prestrojení. Títo nech preskúmajú veci na mieste činu, zistia očakávaný počet tých, čo dočasne oživnú a tiež miesto, kde budú zhromaždení. Zrealizujú akciu a nakoniec podajú podrobnú správu o priebehu. No nešlo všetko tak ľahko, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Ľudomilnejšie typy, najmä sv. František z Assisi, apelovali na Petra, aby sa táto viac ako zázračná akcia využila nielen na to, aby sa overilo, či veci fungujú, ale najmä na to, ako budú reagovať živí na bezprostredný stret s takýmto božím zázrakom, v nádeji, že sa možno spamätajú a ešte sa podarí obmäkčiť... no skrátka, že by sa to odložilo. Boli spory, boli rôzne názory, až nakoniec zvíťazil kompromis, teda že oživený dav pod vedením dvoch anjelov pokojne prejde z Ondrejského cintorína po Dunajskej ulici až k Tescu a tam postojí minútku-dve pod hodinami a potom bude disciplinovane a potichučky odvedený opäť na miesto svojho odpočinku, teda na Ondrejský cintorín. Pokiaľ ide o prítomnosť živých, dohodlo sa, že nikto im nebude nič zakazovať, nikomu sa nebude v ničom brániť. Kto uvidí a pochopí, ten bude vedieť sám najlepšie, čo to všetko znamená a čo má robiť.
Jednoducho, kocky boli hodené.
U Mamuta 24. 12. 2003 tesne pred polnocou
"Alexandra, vy ste také zlatko, že ma tu počúvate. A máte aj takú božskú postavu, napr. nohy alebo to vaše ľavé ucho, to je to pravé, čo poteší každého muža. A aj to obočie, Bože môj, ako sa ono pôvabne klenie a všetko. Ale plíz, plíz. Teraz mi doneste ešte jedno a jednu becherovku k tomu, sľubujem, toto bude už fakt posledné. Viem, iné rodiny sú pekne doma spolu pri stromčeku a darčekujú a papajú a usmievajú sa a idylkujú sa a ja tu otravujem. Ale povedzte mi, zlato, ako to mám doma vydržať taký sám, taký opustený? No povedzte, môžem ja za to, že ma práve na Vianoce nechala žena? A keby aspoň s iným chlapom, ale s inou ženou. Bože môj, o. k., chápem. Je mladšia než ja a priznávam, že tiež lepšie vyzerá a nepochybne aj menej pije, vlastne vôbec nepije, len minerálky, a umýva riad a žehlí, a najmä neodhadzuje po kútoch ponožky. Ale aj tak. Ja to snáď neprežijem, taká hanba."
Servírka Alexandra pozrela na muža a v duchu si pomyslela: "Ach, keby si ty vedel, prečo ťa tu ja tak trpezlivo celý večer počúvam. Veď aj ja som prednedávnom zažila to isté, muž po 15 rokoch a urobení troch detí naraz z ničoho nič zistil, že v skutočnosti je inak orientovaný, teda že je ten štvorpercentný, skrátka rozvod. Čo ty vieš, chlapče - máš na starosti len seba a inak nič. Čo sa ty sťažuješ? Ale priznávam čestne, nepočúva sa to najhoršie, tie tvoje lamentácie, pretože čo už na tomto svete človeka môže potešiť, ak nie cudzie problémy?"
Pán inžinier si riadne odpil (vychladený 12-stupňový Budvar) a opäť s úľubou pozrel na Alexandru. Tá v ňom vzbudzovala stále väčšie a väčšie sympatie až nadšenie, nakoľko jej tvár a vôbec úplne všetko na nej postupne dostávalo takmer anjelské črty. "Bože, vy ste taká dobrá a starostlivá a krásna ako anjel. A ja, škoda hovoriť. Ja som jednoducho sviňa - taká je pravda," dosť nečakane a kruto uzavrel inžinier svoj monológ.
"Ale nie, hlboko sa mýlite, pán inžinier. Vy nie ste sviňa. Vy ste len prasiatko a možno ste aj zlaté prasiatko," odtušila Alexandra. Pánovi sa to zapáčilo. "Hm, zlaté prasiatko. Aké nežné a aké rozkošné. Ale prečo to? Že by pre tú rozliatu becherovku na stole? Alebo pre tých 10 kilogramov naviac? Nie, je to asi pre úplnú absenciu duchovného života. Ona je anjel a on opité zviera. Tak nie zviera, ale zvieratko, prasiatko, zlaté prasiatko." Pán inžinier sa pozrel do veľkého zrkadla oproti, ale nech sa díval, ako díval, stále tam bol dvakrát, nuž napokon si rezignovane vzdychol: "Takhle zlaté prasátko neuvidíš!" Servírka zdvihla obočie. "Viete, Alexandra, oni sú tam v tom zrkadle furt dve. Tie zlaté prasiatka," smutne zmĺkol a po chvíli dodal, "a rodičov mám z Moravy a už to majú za sebou, a vôbec, myslím, že už mám pre dnes dosť" a tentoraz mal pravdu - skutočne mal dosť. "Nuž, ami go home, pani Alexandra, alebo ako hovoril Švejk: Na Belehrad, pánové, na Belehrad!" Takto, takmer literárne sa rozlúčil pán inžinier s božsky krásnou Alexandrou a dôstojne sa vypotácal z Mamuta a vydal sa na prechádzku, na vianočnú prechádzku. Tam, na tom čerstvom vzduchu sa všetky jeho túžby a sny skoncentrovali do jednej dosť materiálnej túžby či sna - nejako dokráčať na Námestie SNP a potom chytiť nočák do Petržalky. Nuž, čakala ho obyčajná krátka prechádzka, ale kto mal tušiť, že krátka teda bude, ale obyčajná? To určite nie, veď posúďte sami.
Na Dunajskej skoro pri Tescu 24. 12. 2003 okolo 0.20
Spočiatku všetko vyzeralo normálne. Poznáte to, priatelia, to normálne bratislavské nočné ľudoprázdno. Ale tam, na rohu Dunajskej za bývalým trhoviskom, tam sa začali objavovať divné postavy. Najprv ich bolo len pár, no potom ich pribúdalo a pribúdalo, až pán inžinier kráčal v tajomnom mlčiacom dave. Všetci do jedného mali namiesto obleku len akési biele plachty, ako nosili senátori v Ríme, ale nikomu, zdá sa, nebola zima a všetci išli nejako zvláštne, nehlučne ako prízraky. "Kde som sa to zas zamotal? Veď to je nejaká demonštrácia, že by zas tá nežná? Ale chýba Budaj, ani Knažko tu nie je a nikto nemá kľúče. Nie, blbosť, žiadna nežná. Tak čo je to? Aha, hore čosi poletuje. Mea culpa. Anjel. Dokonca dvaja a úplne bieli. A už to mám - Trnavčania zajtra hrajú na Slovane. Veď to je jasné ako facka. Ale dopekla, veď toho poznám z TV, to je Julo S. a to je známy slovanista. Pane Bože, lenže Julo S. - veď ten mal už pohreb!" Pána inžiniera až striaslo od takéhoto nezvratného poznania pravdy a začal veru rapídne triezvieť. Sprievod medzitým došiel až k Tescu a ako na povel - ale bez povelu - zastal. Jeden z anjelov si šikovne sadol na veľkú ručičku hodín na priečelí budovy a začal takou divnou angličtinou s evidentným latinským prízvukom rečniť:
"Dear friends. Again welcome all of you to World. I am sorry, this is only one big but verty short experiment. Our Lord please you to understand it. You have 2, no, 5 minutes and then I am sorry, you have to come back to your graves, please! But still, one very important question. Are you all complete, please?"
Všetci zostali ticho. Zdalo sa, že porozumeli, ale nejako posmutneli, hoci nevedno prečo - lebo evidentne boli všetci kompletní - teda aspoň nikto sa nesťažoval. Aj pán inžinier posmutnel, hoci tiež sa mal skôr tešiť, lebo prvý raz v živote porozumel celej anglickej vete, teda mimo vety "Tennis is a game". Prešlo 5 minút absolútneho ticha, až nakoniec sa ozval znova ten na hodinách:
"So thank you very much, friends, and see you later on Heaven, and it will be in very short time, believe me!"
Anjel skončil a jednoducho zmizol. "Takže čo nevidieť. Vitajte na nebesiach, priatelia, zakrátko. In short time... in very short time!" preblesklo inžinierovi hlavou." Nie, to nie je možné. Veď to je ako keby... Kde nás to vlastne volá?" Chcel sa niekoho opýtať, reku, nech mu to vysvetlia, ale naraz tam bol úplne sám. Vlastne nebol úplne sám, lebo tam bol aj taký veľký čierny pes s bielou náprsenkou, ktorý sa na neho díval úprimnými chápavými očami. Inžinier nepoznal síce meno toho psa, ani čo je to za rasu, ale bolo mu jasné, že ten pes tiež počul a pochopil tú reč, to posolstvo - teda evidentne tiež rozumel anglicky. No neuveriteľné, aké sú dnes tie psy šikovné. A čo všetko dokážu!
Ale áno, máte pravdu, keď pochybujete o pravdivosti posledných viet tohto príbehu. Ten pes v skutočnosti nemal bielu náprsenku, hoci teda pôvodne biela aj bola, ale vtedy už bola takmer čierna, taká ufúľaná. Ako totiž vysvitlo neskôr, je vám, dúfam, jasné, že do Petržalky tým nočákom išli spolu, teda ako vysvitlo neskôr, nemal mu ju kto oprať, totiž tiež ho opustila fena. A tiež kvôli fene. Nuž neviem, priatelia, myslíte si, že táto spoločnosť je skutočne v poriadku, keď už aj psy a feny?
Začiatkom novembra minulého roku vyhlásilo Veľvyslanectvo Českej republiky v Bratislave literárnu slovensko-českú súťaž o najzábavnejšiu vianočnú poviedku. Účasť v súťaži bola podmienená vekom autora (najmenej 15 rokov), ďalej rozsahom textu a nakoniec zadaním detailov: v príbehu sa musí vyskytovať Ondrejský cintorín, čierny pes s bielou náprsenkou a musela tam byť citovaná veta: "Takto zlaté prasiatko neuvidíš!"
Porotu tvorili spisovateľky: Iva Pekárková, Lenka Procházková a Oľga Feldeková. Prvú cenu v súťaži udelila porota Olegovi Cvikovi za poviedku s názvom Opis jednej prechádzky.
Oleg Cvik (1950) sa narodil v Bratislave, teraz žije v obci Lehnice. Pracuje ako informatik v oblasti knižnično-informačných systémov, podieľa sa na správe internetového portálu. Doteraz publikoval len v odbornej tlači a na špecializovaných portáloch.
Rudolf Földváry (1980) sa narodil v Bratislave. Študoval na Strojníckej fakulte STU v Bratislave a TU vo Viedni. Štúdium však nedokončil. V súčasnosti pracuje v poisťovníctve. Venuje sa amatérskej fotografii. Externe študuje na UCM v Trnave.
 |
 |
 |
