Dobová rytina už neexistujúceho Pálffyho paláca na Zámockej ulici. Vľavo atrakcia – lipa s „výletným“ lešením. FOTO - ARCHÍV
Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky. Prednášala na nej aj Mgr. ANNA FUNDÁRKOVÁ, doktorantka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Môžu sa naši a maďarskí historici na niečom dohodnúť?
„V našej spoločnej minulosti máme veľa nevyjasnených otázok. Ale teraz nastupuje mladá generácia historikov, ktorá nebazíruje na nezrovnalostiach z minulosti. Dialógy sú otvorenejšie, historici sú ochotní položiť základy spolupráce na úplne nových stanoviskách. Neexistujú tabu či citlivé témy, ktorým by sa vyhýbalo.“
Téma vašej prednášky má trochu tajuplný názov. Tajný radca Pavol Pálffy…
„Tajný radca znie možno tajuplne. Ale tajná rada bola vlastne najvyšším vládnym orgánom monarchie, poradcovským zborom panovníka. Dostať sa tam bola náročná vec, závislá od vôle panovníka a protežovania ostatných radcov. Pálffyovci boli zvláštni v tom, že tak trošku tancovali na hrane, pretože boli v popredí v Uhorsku aj na viedenskom dvore. Pavol Pálffy sa dostal do tajnej rady v roku 1646 vďaka svojim uhorským a rakúskym kontaktom a bol jediným uhorským aristokratom, ktorý v nej zohrával aktívnu úlohu. V priebehu 16. a 17. storočia bolo totiž veľmi málo tajných radcov z Uhorska.“
Čo konkrétne urobil pre Bratislavu?
„Panovník ho v 30-tych rokoch 17. storočia poveril vedením rekonštrukčných prác Bratislavského hradu. To bol obrovský projekt, ktorý stál kopu peňazí. Pavol Pálffy sa tak veľmi zaangažoval, že venoval aj svoje vlastné peniaze. Paralelne s rekonštrukciou si dal pod Hradom na Zámockej ulici postaviť honosný palác, v uhorskom kráľovstve na tú dobu ojedinelý. Jeho súčasťou bola terasovito usporiadaná záhrada s exotickými rastlinami, umelými jaskyňami, sochami, fontánami. Najzvláštnejšou súčasťou palácovej záhrady bola obrovská lipa obstavaná lešením, po ktorom sa dalo chodiť. Keď kvitli lipové kvety, Pavol Pálffy tam chodil so svojimi hosťami, aby sa nadýchali ich vône. To by bolo aj dnes turistickou atrakciou.“
Po živote Pavla Pálffyho ste museli pátrať vo viedenských archívoch. Dajú sa medzi riadkami objaviť aj pikantérie?
„Zaujímavé je, že sa oženil pomerne neskoro. Mal 37 rokov, keď si zobral svoju druhostupňovú sesternicu z bohatého tirolského rodu. Dlhých dvanásť rokov nemali spolu deti. Na tú dobu to bolo absolútne nezvyčajné, vtedy ženy rodili deti rad za radom. Zvláštne súkromie. O jeho príčinách sa môžeme len dohadovať. Z ich vzájomnej korešpondencie sa toho veľa nezachovalo. O manželke sa vie, že nebola príliš pôvabná a predpokladá sa, že sa asi brali z rozumu.“
