Máte cisára? Kedy vstávate a kde je Mozart? Ázijských turistov najviac zaujíma náš životný štýl a hudobní skladatelia, Rakúšanom môžete donekonečna rozprávať o Habsburgovcoch. Američania obdivujú, s akou pohodou vysedávame na kávičke, Indovia sú leniví
Je sobota, deväť hodín ráno, centrum Bratislavy sa pomaly plní skupinkami turistov. O chvíľu bude pešia zóna zaprataná.
Pod Mostom SNP zastaví autobus z Viedne a vyloží sedemnásť Američanov. Ich vekový priemer je sedemdesiat rokov, čo je podľa sprievodcov typický vek, keď začínajú cestovať.
Najstaršia, deväťdesiatročná Patricia Gill, vystupuje posledná. Nízka, zhrbená, s vreckovkou v ruke opatrne zdolá tri schodíky vo dverách autobusu a pridá sa k ostatným. Odmietne šoféra, ktorý chce vytiahnuť z kufra invalidný vozík, vraj si vystačí s barlou. Dá sa roztiahnuť na trojnožku a potom slúži ako stolička.
Bratislava žiari, je krásny slnečný deň, čo je polovica úspechu. Zlé počasie dokáže z každého mesta spraviť ‚šeď v šedi‘, ak prší v New Yorku alebo v Paríži, môžete zabudnúť na dobrý dojem a príjemný zážitok.
„Slnko vytiahne do ulíc aj domácich a tí dotvárajú atmosféru,“ hovorí turistický sprievodca a fotograf Martin Sloboda, ktorý má skupinu na starosti. „Preto je dôležité, aby miestni žili svojím mestom. Mne sa tiež nepáči, ak niekde v zahraničí prídem do centra a vidím len turistov.“
Večer bol so skupinou Rakúšanov, ktorí nechceli veriť, aký čulý nočný ruch vládne v Bratislave. Kaviarne boli zaplnené mladými ľuďmi, miestnymi, čo v Rakúsku nie je až také bežné.
Skupina amerických turistov, s ktorými sme sa prešli po hlavnom meste. Podľa 90-ročnej Patricie Gill (vpravo na stoličke) sú Bratislavčania oveľa príjemnejší než Viedenčania. Nancy Stafford (druhá sprava) je v Európe prvýkrát a fascinuje ju množstvo historických budov v európskych mestách. Vľavo stojí sprievodca Martin Sloboda.
FOTO: JOZEF JAKUBČO - SME
Aha, Tom Jones!
Prehliadku začíname pri morovom stĺpe na Rybnom námestí, zastavíme sa pri pamätníku holokaustu, prejdeme okolo Dómu svätého Martina, cez Ventúrsku ulicu sa dostaneme na Hlavné námestie a skončíme na Hviezdoslavovom námestí pred starým Národným divadlom.
„To hádam nie je možné, Tom Jones,“ ukazuje na plagát s kultúrnym programom päťdesiatnik Bob. Ako jediný zo skupiny je Brit, výlet využil na to, aby sa stretol s americkou časťou svojej rodiny. „To je legenda, skutočná legenda a má tu koncert,“ neveriacky opakuje. Má ho síce vo Viedni, ale to z diaľky na plagáte neprečítate.
„Prvé, čo som zbadala, bola Moods Bakery & Coffee. Je to veľmi pekná sieť kaviarní,“ opisuje 65-ročná Sherry Zekowski. „Vnútri sedeli mladí ľudia, vonku na vakoch zaľúbená dvojica, určite domáci,“ upozorňuje.
Bratislava má podľa nej úžasnú atmosféru, lepšiu ako Viedeň a Budapešť, vie si predstaviť, že by tu strávila pár týždňov a spoznávala našu kultúru. „To by som už každého poznala po mene, však?“ smeje sa.
Pochádza z New York City, pracovala ako superintendantka na stredných školách a pomáhala zaradiť sa späť do života problémovým mladým. Tehotným tínedžerkám, drogovo závislým, matkám bezdomovkyniam či delikventom. Precestovala celý svet okrem Indie, v Európe navštívila väčšinu významných miest, všade sa zaujíma o vzdelávací systém a kultúru.
„Môj muž zomrel pred rokom a pol, dovtedy sme cestovali spolu, väčšinou na vlastnú päsť. Teraz sa cítim istejšie, ak idem s organizovanou skupinou,“ hovorí.
Napriek teplým jarným lúčom sa trasie od zimy, na sebe má čiernu bundu s kapucňou. „Bývam na Floride,“ vysvetľuje. Bratislavu považuje za najväčší ťahák výletu, pýta sa, či bude v novinách a kvôli fotografovi si dáva dole kapucňu.
„Vlastne druhý najväčší moment,“ opraví sa.