Spisovateľke MARGIT GARAJSZKEJ vyšla pred časom rozprávková kniha o živote slávneho skladateľa Bélu Bartóka, ale aj o historickej Bratislave.
V Bratislave žijete už jedenásť rokov, po slovensky hovoríte perfektne. Prečo ste sa rozhodli presťahovať z Budapešti do Bratislavy?
„Cesta sem bola pomerne jednoduchá. Na univerzite v Budapešti som študovala slovenský jazyk a literatúru. Mali sme zahraničného lektora slovenčiny z Univerzity Komenského, ktorý nám pomohol sa pripraviť na prijímačky. Prijali nás troch. Ja jediná som tu ostala žiť aj po skončení univerzity.“
Po príchode do Bratislavy ste sa museli adaptovať do nového priestoru, nového jazyka aj vzťahov. Ako si s odstupom času spomínate na prvé mesiace?
„Prvé mesiace boli veľmi ťažké, nemala som tu nikoho. Pamätám si, ako som raz na začiatku nastúpila do zlej električky, stratila som sa a úplne ma to rozhodilo. Bola to úplná maličkosť, ale ja som vtedy mala sto chutí nastúpiť na vlak a vrátiť sa domov. Postupne som si však mesto obľúbila a žijem tu jedenásť rokov. Dnes ma dokonca veľmi mrzí, keď sa ľudia na Bratislavu sťažujú, že nemá metro, že je tu málo možností na voľný čas a oddych. Ja si to nemyslím. Je to len o ľuďoch, možností je tu dosť, len si ich treba nájsť.“
Pred časom ste sa začali venovať literatúre nielen teoreticky, ale aj prakticky. Máte za sebou už dve detské knihy Bobula a Bartók – Bratislavské rozprávky. Ako sa stalo, že ste začali písať detské knihy v slovenčine?
„Na univerzite sme mali čítať román Eleny MaróthyŠoltésovej Moje deti. Vtedy som si uvedomila, že vôbec netuším, ako sa slovenské mamy rozprávajú so svojimi deťmi, keďže so mnou sa mama rozprávala po maďarsky. Na tento 'detský jazyk' som bola veľmi zvedavá, a tak som si kúpila detské časopisy, aby som ho lepšie pochopila. V jednom z nich som našla súťaž o pôvodnú detskú poviedku. Skúsila som to, vznikla poviedka Bodkovaná opica a vybrali ma. To bol ten moment, keď som stvorila hlavnú hrdinku Bobulu, ktorá sa potom stala ústrednou postavou mojej prvej detskej knihy.“
Detské knihy Boboľa a Bartók.
FOTO: SME - ZUZANA HALÁNOVÁ
O čom je Bobuľa?
„Musím sa priznať, že kniha je výrazne autobiografická. Celý príbeh rámcuje základná situácia, že Bobuľa bude mať sestru. Kým je jej mama v nemocnici, ona ide k starým rodičom na vidiek, kde zažíva rôzne dobrodružstvá, vďaka svojmu videniu sveta plné fantazijných chvíľ. Nemusíme zažívať veľké udalosti, aj v každodennosti môžeme nájsť čarovné momenty. Myslím, že práve v tomto je pre detského čitateľa príťažlivá.“
Kniha bola úspešná. Chystáte pokračovanie?
„Práve pracujem na druhej časti a rada by som ju do konca roka dokončila. Kniha sa bude volať Bobuľa a Ignác a celý sa bude odohrávať v Bratislave. Aj v tomto bode sa jej a môj život trochu prepájajú. Bobulin starý otec dostane telegram z Bratislavy od Ignáca Lamára, teda Schöner Náciho, že sa v Bratislave vychýlila ručička smútkometra. A tak prichádzajú do Bratislavy, kde zažijú množstvo napínavých príbehov. Veľmi by som chcela mesto zapojiť do deja, a tak jedna z postáv bude Bratislava.“
Je to trochu netradičné predstaviť Bratislavu v podobe rozprávkovej postavy. Ako ste k nej prišli?
„Bratislavu vnímam ako mesto, kde spolu žijú história a súčasnosť. Pre mňa určite. Absolvovala som niekoľko prehliadok mesta, prečítala množstvo kníh a teraz oveľa silnejšie vnímam Bratislavu ako miesto, kde sa prelínajú rôzne časové a príbehové roviny.“
Pokračovanie Bobule je ešte len v príprave, no nedávno vám vyšla ďalšia detská kniha, ktorá je spojená s Bratislavou, Bartók – Bratislavské rozprávky.
„Oslovilo ma občianske združenie Bratislavské rožky, ktoré vydáva edíciu Bratislavské rozprávky. Knihy majú predstaviť rôzne významné osobnosti spojené s Bratislavou. Mňa oslovili s príbehom o slávnom maďarskom hudobnom skladateľovi a klaviristovi Bélovi Bartókovi. Ten totiž do svojich 18 rokov študoval v Prešporku na gymnáziu.“
Napísať pútavo príbeh pre deti o skladateľovi vážnej hudby asi nebolo úplne najjednoduchšie. Ako ste postavili celý príbeh pre detského čitateľa?
„Veľmi dlho som zápasila s tým, ako uchopiť túto tému. V Maďarsku som sa s Bartókom stretávala od detstva. Pamätám si na našu učebnicu hudobnej výchovy, kde na mňa z fotografie pozeral starší vážny a prísny muž. Uvedomovala som si, že napísať o ňom rozprávku bude veľká výzva. Nakoniec je rozprávačom príbehu Drevený princ, ktorý je reálnou postavou z jednej Bartókovej tanečnej hry s rovnomenným názvom. Príbeh je zameraný na Bartókovo detstvo a dospievanie predtým, ako odíde do Budapešti študovať na univerzitu.“
Bratislavské rozprávky - Bartók
FOTO: SME - ZUZANA HALÁNOVÁ
Aký je teda váš príbeh o Bartókovi?
„Snažila som sa priblížiť nielen Bartóka, ale aj Bratislavu a obdobie, v ktorom žil, pohľadom detského čitateľa. Takže je to také prelínanie historických skutočností a fikcie. Kniha sa začína príbehom Dreveného princa, ktorý sa v prvej kapitole sťažuje, že musí napísať rozprávku o Bartókovi, ale nevie, ako začať. V podstate je to také moje trápenie, ako s rozprávkou začať. Potom si Drevený princ uvedomí, že to má byť o Bartókovi, a nie o ňom. A začína ho hľadať. Tak ako som ja skladala staré písomnosti, zápisky, fotografie a Bartókove kresby, tak ich on vyťahuje zo starého kufra a začína sa odvíjať ich spoločný príbeh.
V príbehu nevystupuje len Drevený princ a Bartók, ale aj reálne historické postavy a udalosti či povesti.
„Áno, Bartók študoval na gymnáziu, ktoré v tom čase sídlilo vedľa Kostola klarisiek. Jedna z bratislavských legiend hovorí, že práve v tomto kostole sú pozostatky svätej Margity, ktoré sem vraj mníšky priniesli z Margitinho ostrova v Budapešti. Jej pozostatky sa nikdy nenašli a dodnes je živá legenda, že by mohli byť práve niekde v tomto kostole. Chcela som priestor bratislavských ulíc pre deti oživiť, nech mesto vnímajú cez príbehy.“
Predpokladám, že mladý Bartók ako nádejný skladateľ a výborný klavirista sa stretol aj s významnými historickými osobnosťami mesta.
„Existujú záznamy o tom, že gróf Zichy pozval Bartóka hrať do svojho paláca. Gróf Zichy nemal jednu ruku. Na poľovačke sa postrelil tak, že o ňu prišiel. Bol výborný klavirista a ani táto nehoda ho od hrania na klavíri neodradila. Hral jednou rukou a bol taký dobrý, že chodil koncertovať po Európe. Bartók pre neho v dospelosti dokonca napísal niekoľko klavírnych skladieb pre jednu ruku. Na tento skutočný historický príbeh som nadviazala aj vo svojej knihe, je to však spracované viac rozprávkovo.“
Zaujímavé je, že ako človek, ktorý vyrastal v Maďarsku, píšete o Bratislave a dokonca po slovensky.
„Toto je naozaj vtipné. Bobuľa je z veľkej časti autobiografická a tie príbehy sa mi stali po maďarsky, no umelecky som ich spracovala po slovensky. Po tom ako kniha vyšla, ma oslovili, aby som ju preložila aj do maďarčiny. A to bol skutočne problém, je ťažké prekladať samu seba. Bartóka som písala v maďarčine a do slovenčiny ho preložila Jitka Rožňová. Pokračovanie Bobuliných príbehov však teraz píšem naraz v oboch jazykoch. V Bratislave som nevyrastala, tak práve písanie pre mňa cestou, ako si mesto osvojiť, ako sa tu udomácniť. Keďže sa mi predtým s týmito miestami nespájali žiadne zážitky, cez tieto príbehy som si vytvárala svoje vlastné.“
Ako vnímate svoje detské knihy? Čo by ste v nich čitateľom rada sprostredkovali?
„Mojím veľkým snom je, že akékoľvek dieťa si zoberie niektorú z mojich kníh, bude s ňou chodiť po Bratislave a hľadať miesta, kde sa príbehy o Bartókovi či Bobule odohrávajú. Spozná mesto aj z inej strany a nebude už vidieť len obyčajný dom alebo námestie, ale konkrétne príbehy.“
